Ako sa (vraj) dobýjal Konštantínopol

Fetih 1453, historický film, réžia Faruk Aksoy, Turecko, 2012, 160 min

Gladiátor, Statočné srdce, Kráľovstvo nebeské či Alexander Veľký – všetky tieto filmy spája minimálne jedno: stali sa inšpiráciou pre film Fetih 1453.

Iste, tvorcovia i fanúšikovia spomínaného titulu by asi namietali, že historický veľkofilm o dobytí Konštantínopolu  má inšpiráciu výhradne v životnom príbehu Mehmeda II. „Dobyvateľa“. Treba však povedať, že samotná forma filmu je priam ukážkovou napodobeninou vyššie spomenutých hollywoodskych filmových bestsellerov.

Film chce priblížiť najmä postavu Mehmeda, budúceho sultána, ktorý raz preonačí hranice medzi kresťanským a moslimským svetom. Kým sa však tak vo filme stane, divák sa musí prehrýzť klišé o hrdinovi, ktorý dlho zvádza boje so sebou a okolím, aby raz mohol bojovať proti nepriateľom. Nepriateľom takým zlým, že horší už byť ani nemôžu. A nemožno zabudnúť ani na povinnú dávku romantiky; veď kto by sa nepotešil ľúbostnému trojuholníku na bojovom poli? Najmä ak sa odohráva medzi dvomi sokmi zo znepriatelených táborov, a vedie sa o cnostnú krásavicu túžiacou pomstiť smrť svojich rodičov?  A aby bolo dielo zavŕšené (a väčšinový divák poistený), ešte je tu aj celé panoptikum hrdinských bojovníkov umierajúcich tragicky za ideály, Alaha a druhov.

Práve vymenované segmenty – ktoré mali byť vlastne pútavými – unavujú a znechucujú. A to nielen v tomto prípade. Je škoda, že Aksoy poňal a podal svoj film o jednom víťazstve Východu  tak okato „západne“. Možno si tým zaistil divákov i vrátenie investovaných nákladov, no zároveň sa pripravil o možnosť  etablovať svoj film vyššie. Tam, kde by mal a mohol byť. Už len kvôli svojej tematickej látke.

V takom prípade by sa mu hádam aj ľahšie odpustila nekritická a neskrývaná sympatia so svojeťou.

V prípade komerčnej cesty, ktorú si zvolil, je neobjektívnosť už len zavŕšením rozpačitého dojmu z filmu, ktorým Turci svet nedobijú.

Škoda.

Mária Bilá