Alica Moravčíková: Popri basketbale stíham aj školu

Alica Moravčíková je prváčka na Katolíckej univerzite, kde študuje žurnalistiku. Okrem školy stíha aj hranie basketbalu. V tejto sezóne získala s MBK Ružomberok v najvyššej súťaži bronzovú medailu a odohrala zápasy proti zahraničným tímom.  

 Kedy a ako si začala s basketbalom ? Čo ta k tomu viedlo ?

Hrávať som začala, keď som mala sedem. K basketbalu ma priviedla mamina, ktorá v minulosti tiež hrávala na palubovke. Aj môj otec je športovec, on sa ale venuje volejbalu, takže je logické, že aj mne učaroval šport. Mamkina kamarátka trénovala malé deti prípravku, vedela teda, že budem v dobrých rukách a prihlásila ma do klubu.

Spomínaš si na svoj prvý zápas?

Nespomínam si na detaily úplne presne, ale posledná zápasová spomienka sa týka mojej nervozity. Vždy som bola a aj som trémistka. Keď som mala osem rokov, zlomila som si ruku, tým pádom som sa musela opäť dostávať do kondície a začala som hrávať až príliš neskoro, prakticky až v jedenástich, kedy už dievčatá v mojom veku hrávali nejakú ligu, minimálne mini-žiacke súťaže a podobne, takže som bola viac sedela na lavičke, ako hrala. Až postupom času som začala hrávať viac.

Kariéru si začala vo svojom rodnom meste, čo ťa prinútilo vymeniť Banskú Bystricu za Ružomberok?

Za Bystricu som hrávala vyše 15 rokov. Po určitom čase som potrebovala zmeniť prostredie. Kolektív sme boli v Bystrici výborný, tréneri boli skvelí. Rada však spoznávam nových ľudí a do toho prišlo štúdium na vysokej škole, ktoré tomu len dopomohlo.

K prestupu do klubu spod Čebraťa prišlo v zimnom období, to si už ale mala semester štúdia za sebou…

Sezónu som začala v Banskej Bystrici, popri tom som ale študovala v Ružomberku. Po pár mesiacoch na škole si ma všimol manažér MBK (Radoslav Popelka, pozn. redakcie), ktorý mi povedal, že by bol rád, keby som vymenila červený dres za oranžovo-biely. Bolo to pre mňa veľkým prekvapením. Príchod Nového roka som už oslavovala so zmluvou.

Je rozdiel medzi Ružomberkom a Banskou Bystricou veľký?

Kolektív v Bystrici bol super, no tu som už tiež niektoré hráčky poznala. V Ružomberku sa cítim fajn. Tréneri sú kvalitní, čo sa týka kolektívu, ten je tiež fajn. K basketbalu je tu dobrý prístup. Cítim, že som šla do niečoho, čo som vždy chcela. Do profesionálneho tímu, kde sa rieši už vrcholový basketbal. Čo sa týka podmienok, v Ružomberku sú omnoho lepšie, tým že máme nonstop prístupnú halu, taktiež máme vlastnú fyzioterapeutku, ktorá sa o nás stará.

Sleduješ aj svoj bývalý tím ?

Jasné. Bola som sa aj nedávno pozrieť na zápas v Bystrici, keď sme mali už po sezóne. Mali sme voľno, tak mi to vyšlo a veľmi som im fandila. Stretávam sa stále aj s dievčatami.

V drese MBK si nastúpila aj proti svojmu bývalému tímu, aké to bolo?

Prvý krát to bolo veľmi vtipné, pretože to bolo len mesiac po prestupe, bolo to dosť stresujúce. Hrali sme v Bystrici, pre mňa to bolo domáce prostredie, ale nevedela som, ako ma príjmu diváci. Všetko ale dopadlo výborne, keď som dala kôš, celá hala tlieskala. Bola som úprimne v šoku, bolo to veľmi pekné.

Túto sezónu ste získali bronz, je to tvoj najväčší úspech. Ako ho vnímaš ?

Z bronzu som bola veľmi štastná, i keď nás veľmi mrzelo, že sme nebojovali o titul vo finále. Rovnako aj v stredoeurópskej lige. Keď sme sa dostali do záverečnej štvorky a nakoniec skončili štvrté… Mrzelo ma to. Na jednej strane radosť, že sme to dotiahli tak ďaleko, na druhej smútok, že sme nevyhrali.

Ako chutili posezónne oslavy tretieho miesta?

Oslavy boli krásne. Išli sme si sadnúť s vedením klubu, s trénermi a všetkými spoluhráčkami. Vypilo sa nejaké šampanské, potom sme šli tancovať. Zistila som, že máme v tíme veľa výborných tanečníčok.

Popri basketbale študuješ žurnalistiku, ako to stíhaš?

Najväčším paradoxom je, že som to viac stíhala, keď som bola v Bystrici a dochádzala každý deň. Tu fungujem na najvyššej úrovni, takže to beriem aj zodpovednejšie a tréningu venujem viac času. Keď nestíham, pretože mám niečo dôležité v škole, tak si to nahradím vždy inak – individuálne. Požiadala som aj o školský indviduálny plán, ktorý mi schválili a profesori sú veľmi ochotní.

Prečo práve žurnalistika?

Zobrali ma na trénerstvo, ale na konci sezóny som sa zranila. Nenastúpila som kvôli tomu ani na školu, takže som jeden rok pauzovala. Mamina ma vtedy donútila pozrieť si aj iné školy a dnes som jej za to veľmi vďačná. Chcela som ísť von pracovať, ale nakoniec som ostala a som rada. Basketbal nebudem hrávať do konca života a musím myslieť aj na zadné dvierka. Zaujala ma aj masmediálka v Trnave, ale nebola som presvedčená o tom, že je to dobrá škola. O  žurnalistike som najprv nevedela nič. Neskôr som si prečítala o tomto odbore viac a bolo tam okrem iného, že z absolventov môžu byť aj redaktori, či kameramani. Som zhovorčivejší typ, nemám s ľuďmi nejaké veľké konflikty, tak som si povedala, že možno by som to mohla skúsiť.

Ktoré odvetvie z tých troch v žurnalistike ta najviac láka?

Jednoznačne telka.

Lepšie sa cítiš s mikrofónom v ruke alebo za kamerou ?

Zatiaľ asi s kamerou. Pred kamerou som nemala zatiaľ až toľko možností si to skúsiť. Baví ma ale veľa vecí okolo toho, strihanie… Ale určite by som si to chcela skúsiť aj moderovanie.

Aké sú tvoje plány do budúcnosti?

Chcem vyštudovať, to je jasné a prvoradé, preto som zvolila aj zmluvu na štyri roky. Ženie ma to vpred. Často si poviem, že keby som mala len hrať basketbal, tak by som sa tu asi nudila. Potom chcem s basketbalom určite pokračovať. Nechcem úplne zanevrieť na žurnalistiku, ani na prax, no neviem či sa mi to podarí skĺbiť. Možno nejaké letné praxe, ale to je ešte ďaleko. Chcela by som vycestovať do Francúzska a hrať tam, ale to je otázka budúcnosti. V rozličných štátoch sa basketbal mení rok čo rok a tímy sú rok čo rok inak vystavané, tým pádom sú aj na iných miestach.

Čím je pre teba zaujímavé Francúzsko ?

Francúzsko je moja srdcovka. Učila som sa francúzštinu a chcem sa ju naučiť tak, aby som vedela plynulo hovoriť, pretože je to krásny jazyk. Boli sme tam na turnaji a spoznali sme tam veľa milých ľudí. Jednoducho sú mi sympatickí, sú takí otvorení, vrúcni, štedrí. Predsa len, aj úroveň života aj miešanosť tých ľudí je taká pestrá. Človek sa tam určite až tak nenudí.

Nikoleta Stikičová a Branislav Račko

Foto: Branislav Račko