Imrich: „Trénujem v detskej izbe“

Iba 14-ročný rodák z Liptova, Dominik Imrich, už dosiahol v karate na jeho vek nevídané úspechy. Podarilo sa mu umiestiť sa v prvej trojke zápasníkov na Majstrovstvách Európy, ale aj dvakrát obhájiť titul majstra SR. Ako svoje úspechy vníma on, sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.

Priblíž nám na úvod tvoje začiatky. Ako si sa ku karate dostal a kedy to približne bolo?

Keď som mal sedem rokov, začal som pravidelne trénovať v telocvični v lesníckej škole. Dovtedy som chodil pozerať, ako otec trénuje ostatných a keďže sa mi to páčilo, tak som si to aj sám na vlastnej koži skúsil.

Ako často si trénoval?

Trénoval som dvakrát do týždňa a dodnes si pamätám, že to bolo v utorok a štvrtok o štvrtej poobede v telocvični.

Aké sú v súčasnosti na Slovensku podmienky na trénovanie?

Postupne sa to zlepšuje. Dnes existuje už mnoho špičkovo vybavených telocviční. Samotné vybavenie na to, aby bola dosiahnutá nejaká výkonnosť, však nestačí. Úspech sám, nepríde. Na to je potrebná chuť, obrovská vôľa a v neposlednom rade zdravá rivalita. Karate je, čo sa týka vybavenia, nenáročný šport, a preto sa u nás teší takej veľkej obľube. Možno sa vám to bude zdať čudné, no ja trénujem v detskej izbe, ktorá má sedem metrov štvorcových. Moje tréningy vedie otec, ktorý je zároveň aj mojím trénerom. Svoje skúsenosti z karate, ktorému sa tiež venuje, sa mi snaží odovzdať v čo najväčšej možnej miere. Tréning je zameraný na detailné zvládnutie jednotlivých techník, čo ma momentálne charakterizuje.

Kedy a kde prebehli tvoje prvé súťaže, resp. v akých kluboch si začal trénovať?

Prvé súťaže boli oddielové. Boli to súťaže, kde je úspešný každý. Všetkých nás to povzbudzovalo skúsiť súťaže krajské, prípadne celoslovenské preteky. Tie úspechy boli skôr o šťastí, náhode  a o všetkom možnom, len nie o výkonnosti. Robili sme to, lebo nás to bavilo.

Bol si niekedy na vážkach, či s tým všetkým neskončiť?

Pravdaže, ten pocit, že to nemá význam sa u ľudí stretáva s istou pravidelnosťou. Ide len o to nevzdávať sa a určiť si priority. Časom som pochopil, že nebyť mojich rodičov, ktorí vedeli, že tento šport je veľmi vhodný pre výchovu jednotlivca do života, možno by som nebol tam, kde som momentálne. Bolo veľa talentovaných chalanov, ktorí skončili pre ľahostajnosť.

Kedy sa dostavil prvý väčší úspech?

Bolo to vo Zvolene na menšej medzinárodnej súťaži. Skončil som tam tretí a bol som na seba hrdý, ako keby to boli majstrovstvá sveta. Držať prvý pohár nad hlavou bol skvelý pocit.  Dodnes na tú súťaž spomínam veľmi rád. Následne, keď sa môj otec vrátil z Talianska a začal ma trénovať, prišla smršť ďalších úspechov. Samozrejme, boli aj hluché obdobia. Nie vždy sa človeku darí tak, ako by chcel, a preto si vážim všetky doteraz dosiahnuté úspechy.

Aké sú tvoje vízie do budúcnosti?

Doposiaľ som trojnásobný majster Slovenska, získal som umiestnenia v prvej trojke na stredoeurópskom, európskom a svetovom pohári mládeže. Teraz by som chcel minimálne zopakovať tieto úspechy, pretože byť v prvej trojke v konkurencii, kde je okolo päťdesiat súťažiacich, nie je jednoduché. Tento rok som navyše prešiel do vyššej vekovej kategórie, bude to teda o to ťažšie.

Máš na záver nejaký odkaz pre našich čitateľov?

Chcel by som všetkých povzbudiť, aby sa snažili svoj talent rozvíjať. Nemusí to byť iba šport, ale je škoda zanevrieť na niečo, čo nás robí šťastnými, len kvôli pohodlnosti.