Ján Chromuľák: Budovanie hodnôt je viac než finančný efekt

Ako poslanec pôsobí už 12 rokov. Ambíciou Jána Chromuľáka je aj najďalej poukazovať na problémy rodnej obce Nižný Hrušov. O riešení a príčinách tých najpálčivejších z posledného obdobia hovorí i v tomto rozhovore.

Začnime obligátne – ako sa začala vaša poslanecká kariéra?

J.CH.: Prvý raz som kandidoval za éry bývalého starostu Jána Juska. Zháňal vtedy ľudí, ktorí by za ním stáli. Napriek tomu, že už má dôchodcovský vek, jeho kandidatúru podporujem aj tentoraz. Vtedy, keď som začínal, bola moja kandidácia v istom zmysle mladíckou nerozvážnosťou – myslel som si, že človek môže v našom malom, regionálnom politickom svete čosi zmeniť. Chcel som našej obci niečo dať, k niečomu dobrému a hodnotnému prispieť. Postupom času som však získaval prehľad o ľuďoch, ktorí u nás pôsobia.

V súčasnosti sa vraj k niektorým z nich staviate kriticky či odmietavo. Nepodporili ste napríklad rekonštrukciu MSK.

J.CH.: V podstate sme všetci zajedno, každý má však inú víziu, ako to naplniť. Napokon sa teda vykryštalizuje akýsi väčšinový pohľad na vec, a s tým sa buď súhlasí alebo nesúhlasí. U nás v obci to nefunguje ako vo „veľkej“ politike – nezaváži, kto podporuje akú stranu. Všetci sa poznáme, všetci sme susedia, všetci sme kamaráti. Pri takýchto prepojených vzťahoch veľmi situáciu vyhrocovať nemôžete. Ak však s niečím nesúhlasím, nedvihnem ruku. Prípad renovácie strechy na MSK je toho dobrým príkladom. Nemôžem predsa odsúhlasiť rekonštrukciu objektu, ktorý bol rekonštruovaný už za bývalého starostu. Máme v obci iné priority – napríklad rekonštrukciu základnej školy. Uznávam, že okná v MSK už bolo treba vymeniť, ale opravovať už raz opravenú strechu? Strecha nezatekala, nikto sa na nič nesťažoval, nemalo zmysel všetko sťahovať a dávať nanovo. Nie len preto, že to bolo zbytočné a nelogické, ale aj pre prácu, ktorá bola predtým do toho vložená.

A má zmysel rekonštruovať základnú školu pri súčasnom počte školopovinných detí u nás?

J.CH.: Bez ohľadu na súčasnú demografiu je škola dôležitá pre život v obci. Keby sme ju zrušili – o čom sa, mimochodom, tiež diskutovalo –, prišiel by o prácu celý pedagogický zbor. Zrejme k zrušenie školy raz aj tak dôjde, pretože nemožno vydržiavať školu so štyrmi deťmi v triede. Lenže starosta, obecné zastupiteľstvo a pedagogický zbor sa momentálne snažia do našej školy pritiahnuť deti z iných obcí. Zlyháva však komunikácia, nevieme sa zjednotiť. Napríklad učiteľky neprichádzajú pravidelne na obecné zastupiteľstvo. Aj keby však škola časom predsa len zanikla, budova by sa mohla využívať na iné účely. Trebárs by sa mohla transformovať na sociálne centrum, penzión alebo jednoducho na nejaké miesto, ktoré by slúžilo dôchodcom. Tých bude stále viac a viac, a bolo by spravodlivé, ak by o nich bolo dôstojne postarané. Samozrejme, ide len o moju úvahu, ako by to mohlo v budúcnosti vyzerať. Na úrade sme však už riešili viacero rôznych prípadov, a hoci toho pri svojom zamestnaní o sociálnej práci veľa neviem, myslím, že takéto centrum by mohlo byť dobrým riešením.

Tento rok sa vôbec po prvýkrát za cca posledné polstoročie museli v našej škole spájať ročníky. Podľa vás vraj nie je vina len v demografii…

J.CH.: Pred dvoma rokmi sa z úradu vypustila vážna, neoverená a neprerokovaná informácia o tom, že sa budú zlučovať  triedy, hoci vtedy to ešte reálne nehrozilo. Keď však túto informáciu zachytili rodičia, mnohí svoje deti radšej zapísali do školy v Rakovci nad Ondavou alebo vo Vranove nad Topľou. Nastal teda odliv detí, kvôli ktorému k zlučovaniu ročníkov naozaj muselo dôjsť. Vinu pripisujem tým, ktorí rozširovali predbežné a nepotvrdené hypotézy ako fakty.

 Prišli ste vraj s nápadom zlúčenia základnej a materskej školy…

J.CH.: Raz ráno som sledoval záznam z parlamentu, kde sa hovorilo zhruba o tom, že malé obce, ktoré nemajú dostatočný počet detí, môžu zlúčiť školy a škôlky. Nemám tento nový školský zákon ešte podrobne naštudovaný, ale myslím si, že ak by sa uplatnil u nás v Nižnom Hrušove, vyriešil by sa zároveň aj problém s MSK. V súčasnosti na jeho hornom poschodí sídli škôlka, a to už odvtedy, čo sa pre nevyhovujúce hygienické podmienky musela premiestniť z budovy kaštieľa. Spočiatku to malo byť provizórne riešenie, ale škôlka sa v MSK nachádza už pár rokov. Aj preto museli byť svadby, ktoré sa konali u nás na dedine v poslednom čase, odbavené v iných obciach – nie preto, že by peniaze za prenájom sály v MSK boli ktovieako veľké. Ak by škola a škôlka boli centralizované, vyriešil by sa zároveň aj problém so stravovaním. V súčasnosti musia kuchárky pádlovať medzi školou a škôlkou – jedlo prevážajú vo veľkých hrncoch, ktoré ťahajú na káre. Nielenže to pre nich musí byť určitá fyzická námaha a práca navyše, ale osobne si nemyslím, že je to veľmi hygienické. Keď som však s otázkou zlúčenia ako poslanec vystúpil, nikto sa k nej nevyjadril.

Prečo?

J.CH.: Lebo u nás je najlepší problém taký, ktorý sa vyrieši sám. O tých ostatných stále dookola diskutujeme, konečné riešenie sa však odkladá na neurčito. A pritom zasadania máme naozaj dlho – napríklad minule sme tam boli až do pol jednej v noci. Dokonca aj moja žena sa už bála, kde toľko som, a šla mi naproti. Veľa ráz som si povedal, že pri niektorých osobách v obecnom zastupiteľstve ma už nič nedokáže prekvapiť, ale aj napriek tomu sa často vraciam z našich zasadaní vystresovaný.

Kde vidíte hlavný problém takéhoto stavu?

J.CH.: Je to ako s lievikom – všetko sa napokon zlieva v jednom úzkom bode. U nás je tým bodom starosta. Z ľudskej stránky proti nemu nemám nič – sme známi, kedysi robil veterinára, bol v tom dobrý, pomáhal aj mne, ale v istom bode starostovania sa stal akýsi letargický, uzavretý do seba, akoby sa z neho úplne stratil pôvodný elán. Akákoľvek kritika je však v podstate zbytočná. Niečo sa prednesie, trošku o tom podiskutujeme, nič sa nevyrieši, život ide ďalej. Starosta povie, že takto sa zmenil zákon, my si povieme, že keď sa zmenil, tak čo už, zdvihneme ruky – a odhlasujeme, čo chce. Snažím sa však hovoriť poslancom, že my nemôžeme zdvíhať ruky len tak halabala.

Nemôže byť váš postoj k súčasnému starostovi ovplyvnený tým, že ste stúpencom jeho konkurenta Jána Juska?

J.CH.: Za Juska to bolo tak, že každý poslanec mal na starosti jednu ulicu. Každý poslanec bol inde aj profesijne – napríklad ja sa venujem strojárine, Slávo Moško mal ako zamestnanec Bukózy vzťah k životnému prostrediu, Kačur bol požiarnikom a tak ďalej. A Jusko vedel využiť odbornosť každého z nás pre blaho obce. Čo sa týka súčasného starostu, prvé volebné obdobie som bol jeho zástupcom, a nemôžem povedať, že by nič nerobil. Robil. Veľa urobil napríklad pri drevoštiepke. Ale ostalo to žiaľ, len pri drevoštiepke.

Takže aspoň tá sa osvedčila?

J.CH.: Do realizácie nápadu s drevoštiepkou šiel starosta s elánom. Keď som sa ho však minule pýtal, koľko sme vďaka nej ušetrili na plyne, povedal mi, že nič. Pýtam sa ho teda, ako je to možné. Vysvetlil mi, že toľko, koľko sa ušetrilo na plyne, sa dalo na traktor, ktorý štiepkuje. A štiepka, ktorú máme, nie je kvalitná, takže štiepku musíme dokupovať a miešať s našou. Nie som istý ani tým, či a ako fungujú komíny. Podľa mojich informácií jedna poverená osoba tam tú štiepku jedine tak prehadzuje vidlami, aby všetko nejako tlelo – a účinnosť je nijaká.

Podobne kurióznych problémov má však naša obec viac. Napríklad na jar 2014 mal byť privezený a nainštalovaný z Bratislavy most, ktorý by spájal našu obec so susednou obcou Dlhé Klčovo. Ani po niekoľkých mesiacoch sa tak však nestalo.

J.CH.: S tým mostom je to hotová sága. Prvé jednanie bolo približne pred šiestimi rokmi. Istá požiadavka zo strany Bratislavy nám vtedy vyvolala úsmev na tvári – chceli, aby sme im za to, že nám most poskytnú, postavili pomník. Za čo však? Za to, že nám venujú pre nich bezcenný hrdzavý most, ktorý si navyše prevezieme na vlastné náklady? Navyše, keby Bratislavčania chceli, mohli by ho dať do šrotu – ale obnos peňazí, ktorý by za to získali, by im bol odrátaný z peňazí prideľovaných eurofondmi. Aj pre nich teda bolo výhodné, že nám časť mosta dajú. Keď sme nepristúpili na ich podmienku, povedali nám, že most dostane nejaké mŕtve rameno Dunaja. Tak sme teda mykli plecom, nech si ho majú.

Tým pádom však most nemáme my.

J.CH.: Napokon sme ho mali mať. To, že ho napriek vopred avizovanému dátumu dovezenia nemáme ani teraz, v októbri, je príčinou problémov, ktoré nastali pri rozoberaní mosta. Most demontovala firma Eurovia, ktorá podľa našich informácií poškodila niektoré časti. Mesto Bratislava teraz firmu žiada, aby nahradila škody. Neviem však, či taká veľká spoločnosť bude na vlastné náklady opravovať poškodené nosníky alebo vyrábať nové. Pochybujem, že niekto sa s nimi bude chcieť súdiť. Poškodené časti sú nadrozmerné, nemôžu sa teda previezť kamiónom, tak ako časti, ktoré sme už na vlastné náklady previezli do Prešova, kde čakajú, kým sa dovezie aj zvyšok. Ten budeme musieť dať doviezť zrejme železničnou dopravou, čo bude predstavovať ďalšie výdavky navyše. Keď bude celý most v Prešove, začne prebiehať konzervácia, a až potom sa bude môcť definitívne doviesť k nám.

Určité problémy vraj nastali aj pri otázke platby za prevoz.

J.CH.: Celkovo nejde o najlacnejšiu záležitosť. Predpokladaný náklad za inštaláciu mosta je 800 000 až 1 200 000 eur. Náš obecný rozpočet pritom ročne predstavuje nejakých 500 000 eur. Samy by sme to teda neutiahli. Preto sme sa chceli spojiť s obcou Dlhé Klčovo a financovanie si rozdeliť. Konkrétne pri platbách za prevoz sme sa dohodli, že my zaplatíme 1700 eur, naše družstvo zaplatí 1700 eur, Dlhé Klčovo zaplatí 1700 eur, a aj ich družstvo rovnakú čiastku. Napokon však Dlhé Klčovo za prevoz nezaplatilo, jednoducho vycúvalo, museli sme celú čiastku, teda nejakých 8000 eur, hradiť my. Ten most je pre Dlhé Klčovo ako také nechcené dieťa –  a pritom pre oboch starostov je veľkou agendou.

Museli sme však mať práve tento most? Nerysovala sa aj iná možnosť?

J.CH.: Pôvodne sa vravelo aj o tom, že by sme mohli mať pontónový most niekde z Trebišova. Bolo to v čase, keď sa ministerstvo obrany takýchto mostov zbavovalo. Keď to však bolo aktuálne, nikto z nás nepreveroval presné podmienky.

A čo tak idea úplne nového mosta?

J.CH.: Uvažovalo sa aj nad takým projektom, no finančne by ho nikto neutiahol.

Situácia je teda taká, že musíme počkať, kým sa k nám most dovezie a nainštaluje.

 J.CH.: My poslanci nemáme presné informácie o stave mosta, určite však bude potrebné doriešiť isté technické detaily. Napríklad, pôvodný most bol viacprúdový, my ako obec až taký široký nebudeme potrebovať. Budú nám stačiť jeden, maximálne dva pruhy. A most je tiež zrejme napadnutý koróziou. Chvíľu teda ešte zrejme bude trvať, kým ho budeme môcť užívať.

 Výsostne aktuálnou je aj otázka rekonštrukcie kaštieľa.

J.CH.: Aj v tomto prípade ide o dlhodobo pranierovanú záležitosť. Kaštieľ dosť dlho slúžil ako škôlka, aj sám som do nej kedysi chodil, potom však prestal vyhovovať hygienicky – rozšírili sa v ňom plesne a podobne. Za celkovú vlhkosť budovy možno môže deravá strecha, cez ktorú dovnútra stále padala voda. Aj to je asi príčinou, prečo sa podlaha zrútila do pivnice a prečo spadla určitá časť stropu. A pritom, najmä zo strany pána Barkócyho (jeden z podnikateľských mecenášov obce, pozn. red.), veľkého milovníka kultúry a histórie,  bolo už dávnejšie avizované, aby sa kaštieľ zakryl plechom. Stále sa to však odďaľovalo, a napokon sa tieto opatrenia spravili až vtedy, keď bol kaštieľ v deštruktívnom stave. Uvidíme, či to nesťaží rekonštrukciu.

Ako by mal vyzerať kaštieľ po rekonštrukcii?

 J.CH.: Istá časť by mala slúžiť ako rezidencia na prijímanie návštev, do zrekonštruovanej budovy by sa mala presťahovať aj knižnica, i keď v prípade tej bude potrebné právne pokryť správny názov, pretože za takých podmienok sa už asi nebude môcť hovoriť o obecnej knižnici. Súčasťou opraveného kaštieľa bude tiež stála expozícia mapujúca históriu a kultúru Nižného Hrušova. Čo sa týka pivníc, ďalšie plány s nimi sa určite budú odvíjať od toho, v akom stave sú po spomínanom zrútení podláh. Keby sa pivnice podarilo zrekonštruovať tiež, mohlo by vzniknúť komorné miesto na posedenie. Je však potrebné naštudovať si, či kultúrna pamiatka môže slúžiť aj na takéto účely, či by sa tam napríklad mohli usporadúvať rôzne oslavy jubileí a podobne. Celkovo by však mal kaštieľ slúžiť na reprezentáciu obce, keď príde nejaká delegácia. Mal by to byť reprezentatívny objekt, o ktorom by sa dalo hrdo povedať – áno, tu niekedy žila Anna Lesznai (maďarská spisovateľka, pozn. red).

Aj v minulosti boli tendencie kaštieľ opraviť, a to napríklad zo strany Maďarska. Prečo sa to deje až teraz?

J.CH.: Už dávno – pradávno bol spracovaný projekt na rekonštrukciu kaštieľa, ale nevyšiel. Bol teda spracovaný druhý, tretí… Ujal sa až tento, štvrtý. Práve včera prišla zmluva na podpis z ministerstva hospodárstva – pre mňa osobne je možno aj trošku zvláštne, že sa toho neujalo ministerstvo kultúry. Čo sa maďarskej ponuky týka, prišla ešte za Juskovho „starostovania“. Maďari chceli kaštieľ kúpiť a zrekonštruovať, pretože v ňom niekedy žila ich spisovateľka Anna Lesznai. Nakoniec sa však od tohto nápadu upustilo, mali totiž požiadavku, aby sa obnovilo aj pôvodné okolie kaštieľa. Museli by sme teda napríklad zbúrať súčasné MSK a iné objekty, ktoré dnes stoja na bývalom pozemku patriacom kedysi ku kaštieľu.

Je už avizované, ako dlho budú rekonštrukčné práce trvať?

 J.CH.: Všetko by sa malo stihnúť do 31.októbra 2015. Nie som stavbár, mám však nejaké skúsenosti s výstavbou vlastného domu, uvedomujem si teda, že to bude poriadna fuška. Keď tam však bude robiť viacero pracovných skupín… Dôležitá je správna logistika. Prídu tiež pamiatkari, pretože ako historický objekt musí byť kaštieľ zrekonštruovaný podľa istých požiadaviek. Výberové konanie by malo prebehnúť do pol roka.

 A keď tento vražedný termín obec nedodrží?

J.CH.: Potom nás zrejme čakajú tvrdé sankcie. Nemám ešte celkom naštudovaný projekt a podmienky, za domácu úlohu si to vzal starosta, zrejme by však mohlo ísť aj o stopercentnú úhradu. A to by bolo veľmi vážne. Takto totiž z celkového nákladu, to jest nejakých 2 a pol milióna eur, dofinancuje obec 5%. Doložíme teda 120 000 z vlastných peňazí, a aj to je dosť veľká čiastka, keďže v rezervnom fonde je aktuálne cca 40 000.

 Môže zrekonštruovaný kaštieľ časom vrátiť aspoň časť nákladov, ktoré doňho obec vloží?

 J.CH.: Na obci zarába máločo. Ani s kaštieľom to asi nebude inak. Ako by mohol zarábať? Kongresové návštevy predsa nebudú platiť vstupné. Ide skôr o to, aby sa obec posúvala kultúrne, morálne, a vlastne po každej stránke. Možno by však Jaro Krajňák (miestny licitátor, pozn. red.) vedel byť súčinný. Možno niekedy v priestoroch kaštieľa niečo usporiada, a tým sem pritiahne nejakých ľudí, a tým sa zvýši povedomie okolia o obci…

 Obec by teda získala v istých kruhoch dobré meno.

 J.CH.: Áno, nejaký ten kredit. Ale celkovo získa rekonštrukciou aj čosi viac. Napríklad na futbal u nás chodí 300 až 400 ľudí, čo je štvrtina obyvateľov obce. Mnohí tiež chodia do kostola. Kostol a futbal sú teda akýmsi hlavným kultúrnym vyžitím pre väčšinu obyvateľov – ale čo ďalej? Máme tu síce ochotnícke divadlo, ktoré pritiahne nejakých ľudí, je ich však podstatne menej. Treba sa však starať aj o všetky tieto veci, ktoré vytvárajú určité hodnoty, bez ohľadu na to, či sú populárne, a či s nimi príde alebo nepríde finančný efekt.

Budova kaštieľa kedysi slúžila aj ako sídlo pre Klub mládeže. Čo presne stálo za tým, že klub bol zrušený a budova kaštieľa mládeži odňatá ešte skôr, ako sa dostala do dezolátneho stavu?

 J.CH.: Uznávam, že mládež potrebuje svoj klub – miesto, kde by sa mohli stretávať, vyventilovať po príchode zo škôl, oddýchnuť si. Mládež však je, aká je. Keď sme im venovali kaštieľ, bolo to veľmi živelné. Po ich stretnutiach ostávalo všade veľa pohárov, fliaš, neporiadku, niekoľkokrát sa im dokonca podarilo rozbiť dvere. Zamestnanci obecného úradu po nich vždy museli robiť poriadok. Tak sme sa teda začali pýtať – kto je vlastne mládež? Určite má nejakého prirodzeného vodcu – s ním sa treba spojiť, aby niekto niesol zodpovednosť za to, čo sa tam deje. Uznávam, veď raz za čas sa môže stať, že niekto sa poriadne opije a rozbije dvere – treba to však potom vyriešiť. V jeden deň sa zabavíme, ale na druhý si spravíme brigádu a všetko za sebou upraceme. Mladých skrátka treba nejako „ukočírovať“. Naša mládež však nemala snahu a zodpovednosť, a tak teraz nemajú klub. Starosta im to tam raz po ich vyčíňaní jednoducho zamkol. Videl som, že teraz sa stretávajú napríklad na ihrisku pri tribúne. Nemyslím si, že je to ideálne – určite im je tam zima, v noci tam nesvieti svetlo…

Ako by podľa vás malo vyzerať to „kočírovanie“ mladých?

 J.CH.: Celkom by sa mi páčila predstava nejakej cateringovej agentúry. Ak by niekto u nás niečo potreboval, obec by mohla zmobilizovať mladých. Povedzme, že niekto by potreboval vykopať na svojom pozemku kanál, tak by teda zavolal na obecný úrad: „Počujte, treba mi spraviť toto a toto, sám na to fyzicky nestačím, dám vám 500 eur, vy mi pošlite niekoho, kto by mi to spravil…“ My by sme sa skontaktovali s mladými a tú prácu im sprostredkovali – tomu človeku by pomohli, pri fyzickej práci by sa vybúrili, a ešte by si aj zarobili nejaké peniaze… Mladí by za podobných podmienok mohli pomáhať aj pri oslavách rôznych jubileí, na svadbách, na karoch… Tento plán však ešte nie je v štádiu realizácie.

Nielen mladí by určite ocenili aj telocvičňu – tá však doteraz stojí rozostavaná. Prečo?

J.CH.: Príbeh s telocvičňou sa začal pred približne dvanástimi rokmi, kedy na zastupiteľstvo prišiel majiteľ miestnej čokoládovne. V čokoládovni sa dovtedy vyrábala „mastná“ čokoláda, teda taká, pri ktorej výrobe sa používa tuk. On si však chcel vo vranovskom priemyselnom parku otvoriť aj výrobnú linku na výrobu „bio“ čokolády, ktorá by sa vyrábala bez použitia masti, na takzvanej vodnej báze. Aby však to všetko mohol zrealizovať, musel disponovať určitým hmotným majetkom – chcel od obce teda čokoládovňu odkúpiť. Súdny znalec odhadol cenu na cca 4 500 000 korún. Niektorí poslanci neskôr namietali, že sme mali cenu dvíhať, ale je pravdou, že dotyčný majiteľ veľmi veľa do čokoládovne vrazil už predtým. Za peniaze, ktoré obec predajom čokoládovne získala, sa mala postaviť telocvičňa. Vypracoval sa projekt a taktiež aj plány na dofinancovanie, pretože tie peniaze nemohli pokryť všetky náklady.

Čo sa potom stalo?

 J.CH.: Bolo to na prelome volebných rokov. Osobne som pri tom nebol, ale zrejme zlyhala komunikácia medzi odchádzajúcim a novým starostom. Nepoznám presné detaily, ale vraj sa stratili všetky projekty. Pre mňa je to úplne nelogické – ako sa môžu stratiť všetky projekty vrátane tých, ktoré boli uložené na rezervnom softvéri? Stalo sa však.

Nestratili sa náhodou skôr peniaze?

J.CH.: Nemám informácie, že by sa stratili nejaké peniaze, tie sa preinvestovali všetky, dokladuje to aj stavebný denník. Všetky výdajky boli potvrdené stavebným výborom. Naozaj sa stratili len projekty – postavilo sa teda len to, čo sa stihlo. Podklady na prefinancovanie celej telocvične sa však doteraz nenašli alebo ani nehľadali, a tak nedokončená stavba len tak stojí už osem rokov.

Ako vidíte ďalší osud budovy?

 J.CH.: Budova je zakonzervovaná a nie je schopná prevádzky. Čaká, či ďalší starosta bude mať záujem ju dostavať, pri súčasnom rozpočte a množstve iných naplánovaných projektoch a rekonštrukcií však ťažko povedať, či bude práve telocvičňa prioritou.

Nedostavaná budova telocvične nie je jediným, čo „mátoží“ na pozemkoch patriacich k základnej škole. V priestoroch školského areálu bolo dlhodobo zaparkované aj smetiarske auto.

  J.CH.: A niekedy tu parkovala dokonca aj čierna sanitka, ktorou sa prevážali mŕtvoly z domov na cintorín v čase, keď sme ešte nemali Dom smútku. To smetiarske auto voláme „bobor“. V podstate je nefunkčné, iba čo zaňho obec platila odberné miesta, tak som teda povedal starostovi, že nemôže byť problém odhlásiť ho a zavolať nejakým zberným surovinám, nech to rozoberú.  Predali by sme agregát, hydrauliku, gumy… Ušetrili by sme a už by tam nestrašil. Tu sa však všetko realizuje veľmi pomaly.

Ani s tenisovými kurtmi, ktoré stoja naľavo od školy, to však nie je ktovieako slávne…

J.CH.: Moja manželka má rada tenis, minule sme si ho chceli ísť zahrať, nepodarilo sa nám však dopátrať, kto má vlastne od kurtov kľúče. Museli sme ísť hrať do obce Dlhé Klčovo. Keď sa to tak vezme, tá obec je úplne izolovaná od sveta – ešte aj autobusy sa tam otáčajú. Napriek tomu však majú jedno hlavné a jedno postranné ihrisko. Multifunkčné ihrisko má aj ďalšia naša susedná obec, Rakovec nad Ondavou.

Prečo my teda nie?

 J.CH.:  Nižný Hrušov sa svojho času dostatočne nezahryzol do projektu, ktorý by umožňoval takúto rekonštrukciu aj u nás. Ako pes – zahryzne sa, okríknete ho, pustí. A zajac utečie inde.

Pred pár rokmi dala obec vystavať centrum obce. Nemôžem si pomôcť, ale na mňa nepôsobí veľmi esteticky. Nefunkčná fontána, podstavec na sochu bez sochy, nerovné chodníky… a lomovým štrkom zasypaný breh pod kaštieľom. Ako si vysvetľujete toto fiasko?

  J.CH.: Pôvodne sme hlasovali za to, kde vôbec centrum obce je. Ja za centrum napríklad považujem inú časť obce – tú, kde sa nachádza škola, tenisové kurty, čokoládovňa, ihrisko, Fajnorov park… Je tam pokoj, premávka len počas žatvy… Keď sa odhlasovalo, že rekonštruovať sa bude priestor pri kaštieli pod gréckokatolíckym chrámom, trošku som sa od celej veci dištancoval. Nemôžem teda veľmi kritizovať, pretože som si vtedy nepozrel poriadne podklady projektu a nezasiahol som. Výsledok však naozaj nie je veľmi reprezentatívny. Mám informácie, že hlavný projektant robil plány podľa google maps, a tak to aj vyzerá. Fontána nefunguje preto, aspoň sa o tom šepká, pretože nebolo kúpené kvalitné čerpadlo. Lomový kameň mal zabrániť zosuvu pôvodných múrov, podľa mňa však mali byť kamene podložené aspoň plachtou. Časom sa tie kamene aj tak určite začnú strácať. Celý projekt od začiatku akosi zlyhával. Mali sme trebárs podporu eurofondov, napriek tomu sme museli vraziť z vlastného rozpočtu do projektu ešte ďalších 10 000 eur. A centrum sa nestihlo dokončiť včas – plánovali sme, že centrum sa slávnostne otvorí vtedy, keď sa bude svätiť kríž, ktorý sa tam vtedy staval tiež. Predstavovali sme si, že prídu cirkevní hodnostári, že bude dôstojný ceremoniál… Nakoniec to nevyšlo.

 Je niečo, čo vás na súčasnej situácii našej obce špeciálne mrzí?

 J.CH.: Mizivý záujem občanov. Z 1500 obyvateľov na schôdzu príde 50 ľudí. Na nedávnom verejnom zhromaždení ohľadne urbanistického plánu obce, kde sa vravelo, ako by mala obec vyzerať o desať, dvadsať rokov, bolo asi dvadsať ľudí. Nikoho to nezaujíma, pritom je to vážna vec. Mám pocit, že mnohí sú politikou znechutení, že s nikým nič nechcú mať, že chodia jedine do práce a z nej domov vyvaliť sa pred televízor, a že sa ešte tak maximálne v nedeľu donútia ísť do kostola. Obec je tu však pre každého občana a všetko, čo na obecnom zastupiteľstve riešime, sa dotýka všetkých.

Ďakujem za rozhovor.

Mária Bilá

Rozhovor vznikol pred kandidátskymi voľbami 2014. V Nižnom Hrušove sa ich zúčastnilo 822 z 1330 voličov. Ján Chromuľák  získal spomedzi všetkých kandidátov v obci najväčší počet hlasov: 450.

Starostom sa napokon nestal ani jeden z pánov spomínaných v rozhovore.