Keď lastovičky nemôžu lietať

Kniha Keď lastovičky nemôžu lietať je zábavná, vhodná pre mládež i pre dospelých a okrem deja obsahuje aj hlboké myšlienky. Dej je situovaný do osemdesiatych rokov minulého storočia. Autor opisuje život v domove mládeže, jeho úskalia i vtipné stránky. Hlavná postava, vychovávateľ Peter Jančár, čitateľa zavedie do kancelárie vychovávateľov, ale aj do študentských izieb. Hlavnú dejovú líniu tvorí každodenný internátny život. Spoznávame štvrtákov, ktorých Peter vychováva. Okrem samotných problémov so študentmi odhaľuje aj problémy v internáte. Inšpekcie, alkoholizmus a stranícke protežovanie. Druhú dejovú líniu, ktorej sa však autor venuje len okrajovo, tvorí formujúci sa vzťah medzi Petrom Jančárom a novou vychovávateľkou Mirkou Farajovou. Obaja si od začiatku dobre rozumejú, Mirka má však vážny vzťah a tak sa nechce veľmi otvárať. Naznačená je aj láska k prírode. Okrem názvu knihy ju môžeme nájsť napríklad v študentovi Dušanovi, ktorý potajme v internáte chová škorca.

Kniha je písaná jednoduchým jazykom. Slovné spojenia, ako napríklad „kravská inšpektorka“ alebo „diagram kravskej menštruácie“, sú samoúčelné, najmä ak človek od Antona Laučeka čítal viacero kníh. Tých, ktorí autora poznajú osobne neprekvapí ani tradičná odpoveď na otázku „Dáte si?“ „Ďakujem, už som zvracal.“ No a nechýbajú ani informácie o tom, že fašizmus a komunizmus nemajú len spoločné koncovky a že najväčším nedostatkom Sládkovičovej Maríny je to, že ju napísal Slovák.

V knihe Keď lastovičky nemôžu lietať nájdeme podrobné opisy prostredia a aj samotného diania. Pritom nejde len o suché opisovanie, ale o vykresľovanie detailov. Opisy nie sú nudné a zdĺhavé, plynule prechádzajú textom, takže čitateľ nemá pocit, že stojí na jednom mieste. Autor sa venuje vnútornej a vonkajšej charakteristike postáv. Ponára sa do ich vnútorného myslenia a tak vieme nielen to, čo sa práve deje, ale aj to, o čom práve postava premýšľa. Často ide o myšlienky retrospektívneho charakteru, ktoré s dianím súvisia len okrajovo, avšak tieto myšlienky robia dej zaujímavejším. Profily jednotlivých postáv sú vykreslené podobne, ako to môžeme vidieť v knihe Hlava XXII. Bezprostredne po dialógu s novou postavou nájdeme jej opis. Niektoré postavy charakterizujú už samotné mená, napríklad Pindus a Hrdlajzová. V texte nechýba priama reč, hoci sa môže zdať, že jej je v texte málo, autor sa však skôr sústreďuje na prežívanie postáv.

Postavy Peter Jančár a Mirka Farajová sú vykreslené veľmi pozitívne. Peter je obhajca slobodného myslenia, vďaka čomu sa neraz dostane do problémov s vedením, Mirka je zas nenápadná milovníčka literatúry. Obaja však akoby ani nemali záporné vlastnosti. Autor niekoľkokrát vyzdvihuje úlohu vychovávateľa, je jasné, že sám kedysi vychovávateľom bol a stotožňuje sa s hlavnou postavou.

Kniha je vhodným spoločníkom pre nenáročných, ktorí hľadajú napätie a dobrodružstvo. Je písaná tak, že dokáže osloviť aj dnešného mladého čitateľa. Môže v nej nájsť charakteristiku socializmu a vtedajších pomerov. Rovnako však láka výstrelkami študentov z internátu, ako aj myslením Petra Jančára, ktorý aj napriek tomu, že je vychovávateľom, dokáže sa vcítiť do duše mladého človeka.