Koordinátorka „Spoznávaj Slovensko“: Výsledok dobre pripraveného projektu bude vždy pozitívny

Gabika  je jednou zo študentiek, ktoré sa rozhodli realizovať svoje plány pod záštitou IUVENTA (Slovenský inštitút mládeže). Vďaka grantovému programu Mládež v akcii absolvovala v lete s kamarátmi sériu poznávacích výletov po východnom Slovensku.

Bola najskôr idea projektu, alebo bol projekt reakciou na výzvu IUVENTY?

P.V.: Idea projektu. S kamarátkami sme v lete 2013 boli na vlastnú päsť na festivale židovskej kultúry Mazal Tov! v Košiciach, kde sme sa zúčastňovali rôznych podujatí a navštevovali miesta súvisiace s miestnou židovskou kultúrou. Práve behom tohto festivalu mi napadlo, že určite je viac miest, do ktorých by stálo za to podnikať poznávacie exkurzie. Verila som, že nie som jedinou, ktorá by chcela vidieť čosi nové – a po porade s mamkou sme usúdili, že v Prešovskom kraji je dosť miest, ktoré by sa oplatilo spoznať. Mimochodom, už počas realizácie projektu Spoznávaj Slovensko sme sa vrátili aj k židovskej tematike, pretože mesto Prešov sme navštívili v rámci akcie Židovský Prešov. K otázke už len toľko, že som mala šťastie. Nie vždy, keď si niečo zmyslíš, más aj možnosti na realizáciu. V tomto prípade stačilo už len zareagovať na výzvu.

Mala si nejaký kľúč, podľa ktorého si vyberala miesta a mestá, ktoré sa navštívia?

P.V.: Rozhodovala som sa podľa toho, či sa v nich v čase, keď sme plánovali návštevu, organizovalo nejaké podujatie. Napríklad Kežmarok sme navštívili počas festivalu EĽRO (Európske ľudové remeslo), Bardejov, keď tam prebiehal koncert, návštevu Spišského hradu sme si naplánovali tak, aby sme boli na nočnej prehliadke… Niektoré lokality sú však zaujímavými aj bez takýchto sprievodných podujatí, trebárs návštevu Červeného kláštora a splavovanie Dunajca sme neuspôsobili žiadnemu špeciálnemu dátumu.

Neboli pre teba, študentku medicíny, priveľkou výzvou všetky administratívne záležitosti, ktoré projekt sprevádzali?

P.V.: Skôr pre mňa boli zaujímavým osviežením (smiech). Ako študentka sa musím veľmi veľa učiť, vďaka plánovaniu projektu som si teda mohla na chvíľu dovoliť vypadnúť z každodenného cyklu. Pre mňa to bolo náročné skôr z časového hľadiska. Kvôli učeniu už aj tak dosť redukujem spánok, a kvôli projektu som musela zredukovať aj učenie (smiech). Je však dôležité nastoliť si v sebe rovnováhu a uvážiť, koľko času čomu treba venovať. Trochu mi však pomáhala aj mamka.

Na základe čoho si si vyberala mladých ľudí, ktorí sa projektu mali zúčastniť?

P.V.: Uvažovala som, koho by podobné aktivity mohli zaujímať, lebo nie každý mladý má rád poznávacie zájazdy. Mnohí radšej chodia po diskotékach a podobne. Navyše, projektu sa mohlo zúčastniť obmedzené množstvo ľudí. Malo nás byť jedenásť. Snažila som sa, aby to v rámci skupiny bolo vyvážené, teda polovica chlapcov, polovica dievčat. Tiež som sa snažila vyberať ľudí z rovnakej vekovej skupiny. Spomedzi známych som si vytipovala takých, ktorých by projekt mohol zaujať, a následne som ich buď osobne alebo formou sociálnych sietí oslovila. Väčšina z nás sa navzájom poznala, mali sme teda medzi sebou kamarátske, neformálne vzťahy, a to len prispelo k dobrej atmosfére počas výletov. Vlastne jediná nová známosť, ktorú som behom projektu nadviazala, bola s jedným chlapcom a jeho priateľkou, s ktorými sme sa predtým osobne nepoznali. A čo sa týka ostatných, naše vzťahy sa vďaka spoločne strávenému času ešte viac upevnili.

Myslíš, že projekt splnil očakávania mladých ľudí, ktorých si doň prizvala?

P.V.: Myslím, že áno, ale asi by sa bolo treba spýtať každého individuálne.

A čo tvoje očakávania?

P.V.: Bolo dosť náročné všetko vybavovať, napríklad zháňať nám ubytovanie a reštaurácie, kde by pre našu bandu pripravili v stanovenom čase občerstvenie,  ale stálo to za to. Niektoré navštívené miesta dokonca prevýšili moje očakávania.

Vďaka projektu si navštívila mnoho miest – ktoré sa najviac páčili tebe?

P.V.: Prišla som na to, že na Slovensku je veľmi krásne. Zároveň ma prekvapilo, koľko zaujímavých miest sa nachádza v Prešovskom kraji – mnohé sme ani nestihli navštíviť, trebárs drevené kostolíky na severovýchode či Duklu, pričom aj to by bol určite veľký zážitok. Z miest, ktoré sme napokon stihli navštíviť, sa mi najviac páčil Červený kláštor. Fascinovala ma jeho pokojná atmosféra, majestátne Tri koruny, ktoré sa nad ním týčili, a množstvo byliniek a rastlín, ktoré sa v danej lokalite vyskytovali. Oslovila ma tiež nočná prehliadka Spišského hradu. Malo to neskutočnú atmosféru, akoby sme sa preniesli v čase. Napríklad počas šermiarskeho zápasu som sa aj naozaj zľakla, najmä keď strieľali. V rámci tejto exkurzie som si tiež vychutnala ochutnávku stredovekých jedál – prvý raz v živote som jedla posúch s cesnakom a medom. Bola to pre mňa nečakane príjemná chuť. A za to stál aj záverečný výstup na vežu – nočný výhľad na mňa spravil ozaj hlboký dojem.

Mohla by si sa podeliť o pár najsilnejších dojmov?

P.V.: Podelím sa o najtrápnejší – keď sme šli v jednom meste po ulici, niektorí kamaráti začali zrazu nahlas spievať táborové kresťanské pesničky typu Budem ako strom. Vtedy som sa fakt cítila trápne, aj za nich, ale aspoň bolo veselo. A tie najsilnejšie… Pre mňa napríklad už spomínaná návšteva Červeného kláštora, veľmi silný dojem však vo mne zanechal aj letohrádok Dardanely v Markušovciach. Pri jeho návšteve som mala dojem, že nie som na Slovensku, ale vo Francúzsku, ktoré som, mimochodom, v rámci iného projektu navštívila pred pár rokmi tiež. Dojem však na mňa spravilo aj to, že na väčšine miest, ktoré sme navštívili, fungovala organizácia. Ľudia na patričných postoch sa naozaj snažili návštevníkom priblížiť danú lokalitu, jej špecifiká, históriu…       

Bolo aj niečo, čo ťa v rámci projektu vyslovene sklamalo?

P.V.: Zlé počasie v Tatrách – aj keď viem, že za to nikto nemôže. Asi trikrát sme sa chystali na túru, no zakaždým začalo pršať. Nakoniec sme sa tam dostali, ale keď sme už šliapali smerom k vodopádom, zase začalo pršať. Teraz aspoň viem, že keď sa človek chystá do hôr, musí si zobrať pre istotu pršiplášť.

Iný projekt si už organizovala aj v roku 2013. Plánuješ nejaký ďalší do tretice?

P.V.: Neviem, lebo momentálne sa sústredím najmä na školu. Možno keď sa mi skončí semester, do niečoho sa pustím, ale zatiaľ nemám ani žiadnu ideu. Po predbežnom zisťovaní som však prišla na to, že prípadný projekt by sa už nemohol realizovať v rámci grantovému programu Mladí v akcii, lebo ho medzičasom zrušili. Do úvahy by prichádzal Erasmus plus, ktorý však počíta s výmennými pobytmi. Zorganizovať niečo také by určite bolo omnoho náročnejšie. Možno by sa však dalo rátať s nejakými tvorivými dielňami v rámci obce, čím by som sa vlastne vrátila k svojmu prvému projektu zrealizovanému pred rokom.

Tí, ktorým IUVENTA financovala vlastný projekt, o nej určite budú vravieť pochvalne. Je však dôvod, pre ktorý by mali myšlienku financovania projektov mladých podporiť aj tí, ktorých sa celá vec netýka?

P.V.: Jednoducho preto, lebo je to veľmi dobrá myšlienka. Vďaka takýmto projektom môžu mladí niečo spraviť; niečo dobré. Niečo sa skrátka mení k lepšiemu a myslím si, že výsledok poctivo pripraveného projektu bude vždy pozitívny. Za veľkú výhodu považujem, že projekt sa naozaj netýka len ľudí, ktorí sa ho zúčastnia, keďže jednou z podmienok, ktoré musí koordinátor akéhokoľvek projektu dotovaného IUVENTA splniť, je následná osveta. Aj my sme po ukončení série výletov chodili po rôznych základných školách a deťom sme približovali tuzemsko formou fotodokumentácie, rôznych propagačných materiálov o Slovensku, ktoré boli preplatené taktiež v rámci projektu, a rozprávaním o našich zážitkoch. Všimla som si, že v rámci rôznych škôl sa možno stretnúť s deťmi na rôznej mentálnej úrovni, možno aj preto bolo dobré, že sa niečo o Slovensku dozvedeli aj takouto v podstate zábavnou formou. Podobné projekty môžu skrátka mnohé zmeniť.

A čo zmenil tvoj projekt?

P.V.:  Minimálne môj pohľad na prešovský kraj. Prišla som na to, že tu máme mnoho krásneho, a keď si predstavím, že by som mala naozaj spoznať celé Slovensko, teda všetkých osem krajov, potrebovala by som minimálne osem prázdnin na to, aby sa tak stalo. A možno dokonca osem rokov. Bez podobných projektov by to bolo určite náročné, minimálne finančne.  

Poskytla by si nejaké know-how pre tých, ktorí uvažujú nad realizáciou vlastného podobného projektu?

P.V.: V prvom rade by sa nemali zľaknúť úvodného formulára. Treba sa držať bodov a pomocných bodov, ktoré sú vytýčené, a všetko rad radom vyplniť. Následne si treba ísť za svojím.

A čo ďalší postup po vyplnení formulára?

P.V.: Odoslať ho a čakať, či im ho schvália. A keď im ho schvália, tešiť sa a pustiť sa do jeho realizácie.

Mária Bilá

(autorka sa zúčastnila tohto projektu)