O slovenskej futbalovej (ne)hrdosti

V posledných dňoch sme sa mohli dočítať, že na Slovensko zavíta spolu so Švédskym národným tímom aj jeden z najdrahších hráčov súčasnosti, útočník Paris Saint Germain, Zlatan Ibrahimovič.

Podľa rebríčku najbohatších futbalistov sveta, ktorý uverejnil Denník Šport, sa umiestnil Ibrahimovič na ôsmom mieste s majetkom v hodnote 54 miliónov eur. Príchodu tohto hviezdneho útočníka sa venuje omnoho väčšia pozornosť, ako celému zápasu.

Kedysi boli ľudia zvyknutí chodiť podporovať národné mužstvo bez ohľadu na to, či sa hrá proti Malte, alebo Brazílii a bez ohľadu na to, aké hviezdy v zápase nastúpia. Futbal už dávno ale nie je tým, čím býval. Keď hrá Slovensko proti nefutbalovému súperovi, málokedy príde na zápas viac ako 2000 ľudí. Slovenský národ je už v tejto oblasti príliš rozmaznaný a veľakrát ani nemá chuť sedieť na rozpadnutých štadiónoch za predražené vstupné. Čím to je, že v Grécku alebo Chorvátsku príde plný dom aj keď sa hrá proti Lichtenštajnsku? Je to náturou, národnou hrdosťou, alebo len zmenou priorít ľudí, ktorí radšej minú peniaze v nákupnom centre, akoby podporili futbalistov hrajúcich za našu vlasť? Na druhej strane, keď sa futbalistom možno aj so šťastím podarí postúpiť na veľký turnaj, zrazu sú z nás najväčší vlastenci. Lenže vlastenectvo, patriotizmus a národná hrdosť sa má prejavovať vtedy, keď sa tímu nedarí, nie keď sa vyhráva. Vtedy je Slovák zrazu každý.

Do úst sa mi už tlačí aj myšlienka rekonštrukcie futbalových štadiónov, za ktorú je naša vláda toľko kritizovaná. Lenže pokiaľ nebudú moderné štadióny, tak ľudia na futbal chodiť nezačnú. Neobstojí ani fakt, že štadióny by si mali kluby zrekonštruovať samy. Pokiaľ sa ale desať z dvanástich klubov hrajúcich najvyššiu súťaž potáca vo finančných problémoch, tak je na rade štát, aby im pomohol a vytvoril zázemie a vhodné futbalové prostredie pre slovenského fanúšika…