Príbeh bojnického strašidla trochu inak
Je známe, že Bojnický zámok patrí k najkrajším a najvýznamnejším pamiatkam na Slovensku. Cez rok, a hlavne v lete počas sezóny, ho navštívia tisíce zvedavých návštevníkov z rôznych kútov sveta. Zatiaľ, čo každý pri pohľade na monumentálnu stavbu híka od úžasu a cudzinci za izby s výhľadom na zámok platia nenormálne sumy, pre nás, obyvateľov Hornej Nitry, je „náš“ zámok takpovediac rutinou. Zvykli sme si chodiť do práce či školy a z autobusu sledovať vežičky zaliate slnkom, v oblakoch hmly alebo zabielené snehovou prikrývkou. Každý jeden z nás tam ako školáčik chodieval takmer ročne na exkurzie alebo cez letné prázdniny s dedkom a babkou. Je náš, poznáme ho a milujeme.
Ešte som nemala po maturite, keď som zo zvedavosti zavítala na konkurz na historickú lektorku. Po absolvovaní písomného testu som dlho predlho čakala na ústny pohovor, aby som sa dozvedela, že bohužiaľ, bez maturitného vysvedčenia a potvrdení o znalosti cudzieho jazyka ma ako lektorku neprijímajú, ale ak by som mala záujem, môžem robiť na nočných prehliadkach – strašidlo.
Nočné prehliadky chápte skôr ako večerné, lebo sa väčšinou konajú za šera alebo krátko po zotmení, čo je v zimnom čase aj o piatej hodine poobede. Mimo letnej sezóny je potrebné nočnú prehliadku objednať dopredu a hlavne mať aspoň minimálny postačujúci počet osôb. Samozrejme, stojí to o čosi viac ako obyčajná denná prehliadka, ale ľudia vždy mali radi neobyčajné veci. V tomto prípade uvidia lektorku a kľučiara v krásnom dobovom kostýme (nie v nepeknej uniforme letušky), v Zlatej sále dostanú na prípitok lacné biele víno, vypočujú si známe bojnické legendy a…. uvidia duchov!
Ako slečne sa mi ušla rola bielej a čiernej panej. V skutočnosti nič náročné, pozrela som si ako to funguje a hneď som aj mohla pracovať, teda strašiť. V úlohe bielej panej som účinkovala v jedálni, v tzv. grófskom byte. Ako kostým som si obliekla jednoduché biele šaty, rukavice, závoj s čelenkou a aby to bolo autentické, musela som mať na tvári gýčovú plastickú masku. Keď som začula blížiacu sa výpravu, väčšinou som už podupkávala v tmavnúcej jedálni a sledovala svetielka Bojníc. Ďalej bolo moje miesto na starožitnej pohovke pri kozube a moja úloha spočívala v nepohnutom sede počas nástupu výpravy do jedálne a následného výkladu lektora legendy o bielej panej, teda o mne. Až na konci, keď sprevádzajúci povedal dohodnutú vetu, alebo nenápadne zakýval lampášom s blikotajúcou sviečkou, som sa postavila a prešla cez miestnosť von do „zákulisia“. A to bol celý herecký výkon. Možno sa to zdá jednoduché, avšak v skutočnosti je to pravý opak. Počúvať reakcie návštevníkov a zároveň zachovať pokoj, rozumej nesmiať sa, bolo niekedy skoro neuskutočniteľné. Reakcie typu:
– Ach bože, a to je čo?
– Ale som sa zľakla!
– To je duch!!!
– Híííí, pozrite, to je čo?
– Haha, to je figúra!
…spolu s patričnými citoslovcami, ma naozaj v danej situácii rozosmievali. Možno sa to takto nezdá, ale v tej chvíli spolu s predstavou naivných a prekvapených návštevníkov, to bolo to najsmiešnejšie na svete. A to nie je ešte nič v porovnaní so zdeseným híkaním, keď sa tá „figúra“ zrazu postavila. Vtedy reakcie pozostávali z hromadného cúvania od stojok, na ktorých boli doteraz nalepení. Našli sa však aj odvážnejší jedinci, ktorí by si bielu pani veľmi radi chytili a vzali zo sebou. No a špecifická skupina boli podgurážení Briti alebo oslavujúci šéfovia veľkých firiem a vtedy ma pri odchode zasypal hurónsky rehot opilcov.
Po tom, ako som sa striasla obleku bieleho strašidla a skupinka návštevníkov prešla zo Zlatej sály do kaplnky, bolo ďalšou náplňou mojej práce poodnášať poháre a pomôcť ich poumývať jednej milej panej, ktorá sa so mnou vždy pekne porozprávala. Medzitým, ako sa výprava stratila v strednom hrade, som na to mala vždy dosť času, poprípade, ak ich išlo viacero, stihla som ešte postrašiť aj ďalších návštevníkov. Nasledujúca časť mojej role však patrila medzi tie, ktoré som nenávidela. Čakala ma cesta tmavým Stredným hradom opradeným rôznymi príbehmi o duchoch natočených na mobilných telefónoch, neidentifikovateľných zvukoch a vyjadreniach exorcistov o pôsobiacich zlých silách v týchto priestoroch zámku, kolujúcimi medzi pani dozorkyňami, lektormi alebo inými zamestnancami zámku. Čiernu pani som totiž mala hrať na najvyššom poschodí zámku. Podotýkam, že som vždy šla sama. Úplne sama. Výprava bola dávno niekde predo mnou na prvom poschodí a ja, kým sa vrátia, som mala vybehnúť 139 širokých bielych schodov do najvyššej a najtmavšej veže zámku.
V skutočnosti, na druhom poschodí som mala parťáka, takého chalana, čo si dal na hlavu nechutnú gumenú masku s čiernym plášťom a vyskakoval na ľudí, keď to najmenej čakali. Okrem toho mi mal otvoriť Rytiersku sieň a pozažínať svetlo. Ja som sa cestou hore už za ním nezastavovala, po prvé, aj tak nebolo času a po druhé, ledva by som sa mohla s ním rozprávať, keď môj dych bol o desať schodov za mnou.
Najväčší šok bol pre mňa vždy vstup do Rytierky. Hlavne vtedy, keď mi chalan zabudol zasvietiť svetlo (čo sa stávalo celkom často) a vyskočilo na mňa z rohu brnenie. Teda, nevyskočilo naozaj, ale ja som zabudla že tam je, a tak strašne som sa zľakla tej tmavej siluety, že keby mi zmerajú tlak, aj vrátane toho behu po schodoch, bolo by to na čistý infarkt. Ďalšia nepríjemná skutočnosť pre môj strach bol fakt, že som ani len netušila, kde mam zažať svetlá, teda to tlmené osvetlenie, ktoré dotváralo strašidelnú atmosféru. Tak som vždy len po špičkách čo najrýchlejšie prešla do svojej prezliekárne, modliac sa, nech sa predo mnou neobjavia žiadne tmavé čmuhy na stene ako som naposledy počula od účinkujúcich na Medzinárodnom festivale duchov a strašidiel. Väčšinou som si vždy vydýchla až keď som sedela vo svojej osvetlenej kutici a kochala sa výhľadom z veže na celé Bojnice a Prievidzu navlečená v dlhých čiernych šatách, resp. v niečom, čo okolo šiat ani nešlo. Čakala som na hurónsky rev návštevníkov z druhého poschodia, čo bol signál, že o chvíľu za mnou dorazí strašidlo zo Zeleného salónu. Vždy sme spolu ponadávali na hlúpych tínedžerov vo výprave alebo jedincov, ktorí si myslia, že sú majstri sveta a ničoho sa neboja, no a krátko na to už boli pri nás. Ja som si prehodila cez hlavu tmavý čierny závoj, ktorý bol mimochodom celý od vosku, lebo každá čierna pani ho musela pri svojej prechádzke patrične obliať. Treba však podotknúť, že svietnik, ktorý sme držali bol ozaj labilný a veru to nebol ten, čo je na fotografiách na webovej stránke zámku. Potom som za zvuku lektorovho hlasu rozprávajúceho legendu o čiernej panej a jej skoku z tejto veže, prešla tam a späť po balkóniku lemujúcom sieň a za oslepujúcich bleskov fotoaparátov som sa vrátila do prezliekárne. Presne tak, v role čiernej panej som si vyskúšala aj úlohu celebrít.
Potom ma už len čakalo vydržať, kým výprava prejde citadelou a zaručí si od strachu, keď na nich spoza tmavého rohu vybehne chalan – strašidlo, a moja úloha bola splnená.
V parku sa vždy len usmejem pri pohľade na mĺkvy zámok zahalený do mäkkého svetla reflektorov. Milujem ho. Je už dlho mojou priamou súčasťou, či už počas rozprávkových festivalov, nočných prehliadok alebo historického sprevádzania. Poznám ho dobre, ale niektoré svoje tajomstvá si stále ticho stráži. A vy teraz viete jedno, tak pssst, v zámku straší!!!!!