sme vlastne rovnakí

Matej Golian už tretí rok integrovane študuje na gymnáziu v Šahách. Prekonal detskú mozgovú obrnu, čo spôsobilo, že má problémy s chodením a jemnou motorikou rúk. Pozná obidva svety – svet vidiacich i svet nevidiacich. Zrak sa mu zhoršoval postupne.

“Zhoršovanie zraku spočiatku nebolo až také citeľné. Na prvom stupni ZŠ som dokázal písať aj čítať, i keď pri väčšom svetle. Nečítal som tak rýchlo ako moji spolužiaci, ale čítať som mohol. Často som text prečítal toľkokrát, že som ho už vedel naspamäť. Viditeľnejšie zmeny sa prejavili v šiestom ročníku. Absolvoval som vyšetrenia, kde sa zistilo, že môj zrak má tendenciu sa zhoršovať. Vtedy sme začali uvažovať, že prejdem do špeciálnej základnej školy.”
Matej nastúpil do ZŠ v Levoči ako deviatak.
“V ôsmej triede som už nedokázal písať do riadkov, písal som viac-menej po pamäti a nedokázal som to po sebe čítať.”
– Kedy si sa naučil Braillovo písmo?
“Začal som s tým krátko pred nástupom do Levoče. Vtedy sa mi zdalo veľmi ťažké. Dosť času som mu venoval aj v deviatej triede.”
– Prečo si si vybral práve základnú školu pre nevidiacich v Levoči?
“Bratislava by bola pre mňa praktickejšia, lebo sa tam dá ľahko autobusom dostať z Kosihoviec, odkiaľ pochádzam. Na ÚNSS v Lučenci nám však skôr odporúčali Levoču.”
– Aké boli tvoje pocity po príchode medzi nevidiacich a slabozrakých?
“Nevedel som, čo mám očakávať. Veľmi mi však pomohol týždňový adaptačný pobyt, ktorý som absolvoval ešte v ôsmej triede. Vtedy som zistil, ako to tam vyzerá. Do deviatky som už nastupoval oveľa pokojnejší. Zistil som, že rozdiel medzi vidiacimi a nevidiacimi je len v tom, že vidiaci vidia a nevidiaci nie. Môj celkový dojem z toho jedného roka je dobrý, lebo každý mi bol ochotný pomôcť.”
– Ako ovplyvnilo tvoje neustále zhoršovanie zraku a to, že si začal navštevovať špeciálnu školu, tvoje ambície?
“Ja som nikdy poriadne nevedel, čím chcem byť. Každý chlapec má nejaké sny, chce byť napríklad kozmonautom alebo požiarnikom, ale postupom času človek uzná, že nie všetko je reálne. Jednoducho z toho vyrastie. Budúcnosťou som sa začal zaoberať až v deviatej triede. Rozhodol som sa pre gymnázium. Vyplývalo to hlavne z toho, že som si nebol istý, čo chcem ďalej robiť a chcel som získať čas na premyslenie. Uvažoval som o štúdiu jazykov a to mi zostalo až doteraz.”
– Ako na teba reagujú tvoji spolužiaci na gymnáziu?
“V triede mám jedného kamaráta, s ktorým sedíme spolu v lavici. Ale pomáhajú mi všetci, keď to potrebujem a myslím si, že so spolužiakmi vychádzam celkom dobre.”
– Máš osobnú asistentku, ako ti pomáha?
“Keď potrebujem, prečíta mi niečo z učebnice, alebo keď píšeme nejakú prácu do školy a nemám možnosť ju vytlačiť, tak jej ju nadiktujem. Najčastejšie mi číta knihy, ktoré máme na povinné čítanie a ktoré sa mi nepodarí nájsť vo zvukovej alebo v braillovskej knižnici. Pomáha mi len po vyučovaní.”
– Ako sa orientuješ v areáli školy?
“Väčšinou sa presúvame hromadne celá trieda, vtedy mi pomáhajú spolužiaci, ale niekedy chodím aj sám, keď na mňa zabudnú alebo nemajú čas. A niekedy to robím aj tak, že odídem vtedy, keď si to nik nevšimne a vyskúšam si, či si ešte pamätám trasu.”
– Nakoľko ti profesori vychádzajú v ústrety, hlavne čo sa týka čítania z tabule a podobne?
“Väčšinou čítajú z tabule, ale napríklad na matematike mi sused diktuje, čo je na tabuli, lebo tam mi profesor nestíha čítať.”
– Máš z niektorých predmetov doučovanie aj po vyučovaní?
“Mávam doučovanie z matematiky a v prvom ročníku som mával aj z chémie.”
Matej býva na priváte, a tak mi nedalo neopýtať sa ho, ako si rozumie so svojím spolubývajúcim.
“Nechodíme do tej istej školy. Ani sa veľmi nestretávame, lebo on chodí do posilňovne a tak. Máme taký neutrálny vzťah.”
Keďže som sa s Matejom rozprával krátko potom, ako si vyskúšal matematický editor Lambda, opýtal som sa ho, či sa mu jeho používanie vidí perspektívne.
“Myslím, že áno, je to veľmi dobré riešenie. Už len naučiť sa s ním pracovať.”
– Kde a ako si sa naučil pracovať s počítačom?
“Na začiatku som sa učil písať. Sadol som si za počítač, napísal som akýkoľvek text a niekto to potom skontroloval. Neskôr som absolvoval týždenný zácvik v Bratislave, kde som sa zoznámil so systémom Windows aj s čítačom obrazovky JAWS. Dovtedy som vôbec nevedel pracovať s počítačom.”
– Čo tvoje voľnočasové aktivity?
“Je to najmä hudba. Hrám na klavíri.”
Matej ani napriek postupnej strate zraku a ďalšiemu postihnutiu nestráca na životnom eláne a chuti presadiť sa. Svoje postihnutie berie na vedomie, ale dokáže sa s ním vyrovnať.