Spoločné raňajky

Článok je súčasťou printovej verzie časopisu Zumag.

Autorom článku je redaktorka Monika Gurková.

Zastreté žalúzie na oknách mi naznačujú, že nik nie je doma. No predsa zaklopem. V obci blízko pod Tatrami, v ktorej potok tečie najprv cez luxusnú štvrť novostavieb a neskôr cez rómsku kolóniu, sa o tomto čase nič nedeje. Je 15 hodín, no okrem pár cyklistov a niekoľkých áut na ulici nevidno nikoho. Práve som sa obzerala za zástavkou, z ktorej vychádzal zvláštny krik, keď v tom niekto otvoril dvere. Moje rozmýšľanie nad okolitým svetom zrazu nebolo tak dôležité. Predo mnou stál nižší, usmiaty pán a volal ma dnu.

Pri vstupe do bytu som hneď pochopila, že veľa izieb neuvidím. Bytový dom, na ktorého podlaží mala najskôr stáť garáž, teraz aj v týchto priestoroch poskytuje ubytovanie pre rodiny. Priestory sú prerobené, no maličké. Zaráža ma, že tu žije trojčlenná rodina. V chodbe sú odložené bicykle, topánky a dokonca aj „babeta.“ Vlado ňou jazdí do školy a do mesta. A z jeho slov cítiť, že ju má veľmi rád. Dokáže na nej prejsť z Popradu do Levoče a to bez ohľadu na to, či je na to vhodné počasie.

Kuchyňa je samozrejme väčšia, no pomerne tmavá. Svetlo vstupuje len cez jediné okno, ktoré sa nachádza nad pohovkou. Je to dobrá pohovka. Cez deň slúži ako gauč pri stole a v noci ako posteľ. V kuchyni sa nachádza aj stolík na kreslenie. A aj v tejto chvíli za ním sedí malé, hnedovlasé dievčatko. Celkom pokojne, bez toho, aby sme ju zaujímali, pokračuje vo svojej činnosti. Je úplne ponorené do svojho sveta. Veľmi blízko pri stolíku už nájdete chladničku. Rovnako aj kuchynská linka aj ostatné spotrebiče sú súčasťou tejto miestnosti. Nie je tu žiadne miesto navyše. No predsa sa do kuchyne zmestí aj psík. Je to kríženec, ale podľa Vlada veľmi dobrý, dokázal sa naučiť na život v byte a bez neho, by už neboli kompletní. Vlado má veľmi rád zvieratá. Cítiť to z každého slova, ktoré o ňom vysloví.  Poslednou izbou v byte je detská izba. Tá patrí Gabkovi. No do jeho izby nejdeme, necháme ho písať domáce úlohy. Zatiaľ si sadáme za stôl a Vlado mi pripravuje čaj.

Nemôžem spustiť oči z malej Emky. To je to dievčatko za stolom s farbičkami. Rozmýšľam nad tým, prečo je tu, kde sú jej rodičia, viem, že Vlado nemá deti, ale ani takého mladého súrodenca. Keď Vlado donesie čaj a sadne si ku mne, ihneď sa pýtam na malú Emku. „Je to moja neter,“ začína Vlado. „Jej mama je moja sestra, no nie je schopná sa o ňu starať, preto je Emka u mňa. Prišla k nám len nedávno, prvé dni nič nerozprávala. Bál som sa, že bude vždy taká nesmelá, no teraz je tak odvážna a ukecaná, že niekedy nestíham reagovať.“ Vlado sa zasmial a za okrúhlymi okuliarmi sa mu črtali radostné, no trochu unavené oči. Nadýchol sa, no kým začal rozprávať, prerušila som ho. Chcela som, aby začal úplne od začiatku. A on teda začal.

„Moja mama žila pri Leviciach. Aj s otcom boli alkoholici. Keď som mal desať mesiacov, musel som ísť do domova. Z jedného ma presunuli do ďalšieho a takto som postupne žil v siedmych detských domovoch. Nemal som takmer žiadne vzťahy, možno preto mi tak chýbala rodina.“ Vlado sa nachvíľu odmlčal. Možno premýšľal, kde pokračovať. Určite sa toho za tie roky v domovoch stalo veľa. No nakoniec ostal pri rodine. „Keď som bol teenager, zistil som, že mám súrodencov. Vedel som, kde žijú, že sú ešte stále pri matke. Musel som ich vidieť a tak keď som mal osemnásť, odišiel som do Levíc za nimi.“ Vlado v Leviciach nevydržal dlho. Nedokázal si zvyknúť na podmienky, v akých žila jeho matka aj súrodenci. Izby boli špinavé, nemohli sa sprchovať a mnohokrát ani jesť. Mama s otcom boli alkoholici a väčšinu peňazí minuli na alkohol.  Najmladší Vladov brat mal v tom čase len tri roky, sestra bola trochu staršia. Vlado sa rozhodol, že im v tejto situácii pomôže, no bolo to veľmi ťažké. „Peniaze som hľadal u susedov. Veľa nám pomáhali. No po jednom roku som musel odísť. Založil som občiansky u suseda a ten mi požičal na cestu späť do domova.“ Takýmto spôsobom sa Vlado dostal až do obce Veľký Slavkov pod Tatrami. Ostal v útulku Dom na Polceste v obci. Zariadenie mu umožnilo dokončiť maturitu a neskôr sa prihlásiť na vysokú školu.  Dnes študuje v Levoči na Katolíckej univerzite a v útulku je zamestnancom. Práve stabilita vlastného života ho po rokoch opäť priviedla k súrodencom. „Asi pred piatimi rokmi som začal znova zisťovať, čo s nimi je a kde sa nachádzajú. Zistil som, že sú všetci v detských domovoch. No nevedel som, kde presne a ako sa k nim dostať.“ Vladovi sa nakoniec podarilo stretnúť so všetkými súrodencami. Napísal list do relácie Pošta pre teba a vo vysielaní videl prvýkrát všetkých súrodencov pohromade. Zmenil sa dokonca aj jeho vzťah k matke. „Odpustil som jej. Sama mala hrozné detstvo a preto nemohla byť iná. Nakoniec mi bola veľmi blízka, stále sme si volávali a nosili sme jej jedlo. Mama už ale zomrela, rovnako ako aj otec.“

Vlado sa na chvíľu odmlčal. No ticho sa v miestnosti neudržalo dlho. Ozvalo sa zaškrípanie podlahy. Malá Emka sa zdvihla zo stoličky, vzala do ruky papier aj s namaľovaným obrázkom a doniesla ho ukázať Vladovi. Vysvetľovala mu každý detail, ktorý nakreslila. A Vlado s veľkým úsmevom vstal od stola aj s papierom, ktorý dostal, pristúpil k chladničke a umiestnil ho rovno medzi ďalšie výtvory. V tej chvíli som si všimla ďalšie kresby polepené po stenách. A čím viac som sa otáčala po miestnosti, tým ich bolo viacej. Ako som si ich mohla doteraz nevšimnúť? Asi podobne ako malá Emka, ktorá až doteraz nevedela, že som v miestnosti. V tejto chvíli však už stála priamo oproti mne a s rukami plnými pasteliek mi pozerala priamo do očí. „Ahoj Emka,“ pozdravila som sa a dúfala, že ju nevystraším. No Emka nevyzerala, žeby sa niečoho bála. Hneď mi začala vysvetľovať, koľko času trávi kreslením a ako veľmi rada má tieto farbičky. Nezaujímalo ju, ako som k nim prišla. Bola smelá a radostná. Sadla si ku nám a malými prštekmi si odhrnula vlásky z tváre. Vyzerala, že sa práve rozhodla ostať pri nás a len počúvať, o čom sa rozprávame. A mňa jej prítomnosť veľmi tešila. Rovnako ako Vlada.

Vlado sa teda s pohľadom upretým na Emku zahniezdil na stoličke a opäť pokračoval. „Bolo to náročné, lebo hneď potom, ako som sa rozhodol, zobrať si ich do opatery, prišli problémy. Musel som prejsť mnohými kontrolami a veľa vecí zmeniť, ale stálo to za to. Stal som sa ich pestúnom a doteraz u mňa bývali traja. Štvrtý, Gabko, je ešte stále so mnou a aby nám nebolo smutno, máme pri sebe aj Emku.“ Malá Emka, ktorá práve začula svoje meno, sa radostne usmiala na Vlada a oznámila mu, že je hladná. Vlado sa teda postavil od stola a vybral z chladničky kelímok od jogurtu. Malá Emka už bežala k poličke, aby si vybrala svoju obľúbenú lyžičku a kúsok rožka. Vlado stál ešte pri chladničke, keď sa pustil do ďalšieho rozprávania. „Gabko chodí na základnú školu tu v Slavkove a veľa času je s kamarátmi. S Emkou je to iné, musím s ňou tráviť viac času. Ráno vstávame o pol siedmej a hneď potom utekáme do škôlky. Rána mám ale veľmi rád. Nikdy som nezažil to, keď rodina spolu sedí za stolom a raňajkuje. Práve preto si to tak užívam.“ Vlado trávi doobedia v práci a o pol štvrtej vyzdvihuje Emku zo škôlky. Večer sa spolu hrajú, kreslia si, skladajú puzzle, alebo čítajú knihy. S Gabkom zase robia úlohy. „Najťažšie je to s angličtinou. S tou sa natrápime veľa, ale zato je Gabko veľmi šikovný v kuchyni. Stále mi pomáha a vraví, že chce byť kuchárom.“

Čaj mi už medzitým vychladol. Aj malá Emka si nespokojne šúcha očká. Je krátko pred pol siedmou a mne nastal čas odísť. Gabko už medzitým tiež vyšiel z miestnosti, pozdravil sa a len medzi dverami s pripraveným bicyklom Vladovi zakričal, že príde o hodinu. Som vďačná za každé Vladove slovo. Rýchlo do seba nalejem posledné zvyšky čaju, poďakujem sa, zatvorím notebook a odchádzam z miestnosti. Bol to vzácny čas. Vlado s Emkou mi ešte zakývajú, poprajú pekný večer a zatvoria dvere. Dedina je ešte pokojnejšia ako predtým. Nič sa tu nezmenilo. Len ja sa cítim trochu inak. Som vďačná a zároveň usvedčená, že moje problémy, predsa len nie sú tie najväčšie na svete.

Monika Gurková