Umelec Ján Suško: Niektorí mi vyčítali, že sa venujem dvom okruhom umenia

Maliar Ján Suško pôsobí ako výtvarný pedagóg na Strednej umeleckej škole v Nižnej. Vo vlastnej tvorbe sa venuje grafike, technike leptu a olejomaľbe.

     Myslíte, že vaše diela inšpirujú iných umelcov?

     Na túto otázku by skôr mohli odpovedať moji žiaci. Ale myslím, že áno, o čom svedčí aj konkrétny  príbeh. Na talentové skúšky prišla žiačka a doniesla domáce práce. Jedna z nich bola kópia môjho obrazu. Bol som prekvapený a trochu aj dojatý. Môžem sa však pochváliť, že okrem Antarktídy mám práce na každom svetadiely…

     Takže ste umelec svetového formátu?

To je trošku prehnané. To si nemyslím, ale obrazy mám aj v Brazílii, Ríme a Južnej Afrike. Viem že aj do Japonska putovali tri moje grafiky, pre nejakého gitaristu…

Ako umelec striedate rôzne techniky  výtvarníctva. Aké?

     Dlhé roky sa venujem maľbe a klasickej olejomaľbe. Moderné médiá ako je akvarel alebo akryl nepoužívam. Venoval som sa grafickej technike suchej ihly. Ale postupne ako som prišiel učiť na strednú umeleckú školu vďaka kolegovi, som sa oboznámil s technikou leptu. V poslednom čase sa preto venujem aj tejto technike.

S čím pracujete najradšej?

     Techniku skôr vyberám podľa toho, ako chcem stvárniť motív. Ku každému motívu sa hodí iná technika, ktorá najlepšie vystihuje jeho charakter.

Máte charakteristický štýl?

     Je problematické, aby maliar alebo výtvarník charakterizoval svoj štýl a prikláňať sa k tomu alebo k tomu…

Späť k vašej tvorbe. Čo konkrétne stvárňujete?

     Moja tvorba zahŕňa dva okruhy. Krajinkárstvo a  moje vnútorné pocity, ktoré by som nazval ako imaginárny realizmus spojený so surrealizmom.

Máte za sebou už dve výstavy. Venovali ste sa týmto témam?

Áno. Moja výstava z roku 2011 mala názov „Moji súkromní démoni“. Išlo o kolekciu obrazov venovaných mojim víziám a pocitom, ktoré síce nevyzerajú optimisticky, ale ukazujú aj túto stránku skutočnosti videnú mojimi očami.  Ale nie som nijaký pesimista (smiech).

Vaša posledná výstava nesie názov: „Mystérium Oravskej krajiny.“ Návštevníci ju môžu ešte stále vidieť v Dome kultúry v Námestove. Čo by ste o nej povedali?

     Vernisáž bola 24. októbra tohto roku. Kolekcia mala pôvodne obsahovať tridsať olejomalieb, ale obsahuje ich iba dvadsať osem. Je to výsledok jeden a pol ročnej práce. Ako som spomínalvenujem sa aj krajinomaľbe. Niektorí mi už vyčítali, že sa venujem dvom rôznym okruhom, ale vravím, keď nájdem motív, ktorý ma zaujme, snažím sa ho stvárniť svojským spôsobom.

Čo konkrétne sa skrýva pod názvom „Mystérium Oravskej krajiny?“

Výstava je venovaná hlavne hornej Orave. Odkedy učím na Strednej odbornej škole v Nižnej začal som objavovať túto časť Oravy a všímať si jej odlišný charakter. Som Dolnokubínčan a za tie roky mám dolnú Oravu prechodenú a aj zmapovanú vo svojich kresbách. Horná Orava ma zaujala práve odlišným charakterom krajinného reliéfu a otvorenosti. Vrchy nie sú také veľké, ale skôr orientované do priestoru. Aj polia sú na spôsob „koberca,“ alebo „textilnej potlače,“ čo vytvára skôr ornamentálne kompozície. Mimo Oravy svoje kresby nerealizujem.

Má každá vaša kresba názov?

      Aj keď sa držím presnosti, na niektorých mojich obrazoch je napísané napríklad „pole pri Kline.“  Niekedy ma osloví motív a niekedy ma osloví atmosféra. Atmosféru, ktorá ma osloví  na nejakom miestezakomponujem do primárneho motívu z iného miesta. Ako povedal známy český maliar Václav Rabas: „Turistiku v malování nemám rád.“ A preto aj niektoré moje obrazy majú realistickejšie pomenovania ako, napríklad,  „Polia pri Babíne,“ ale aj nepriame, napríklad,  „letné ráno“  alebo „na kraji lesa.“

Ako vzniká umelecké dielo? Postavíte si do prírody plátno a priamo maľujete?

Sú rôzne typy maliarov. Sú takzvaní pleneristi. Oni chodia s plátnom a trojnožkou. Teraz už pleneristi uprednostňujú fotografovanie…

Vy sa tiež radíte k týmto umelcom?

Ja to robím tak, že, keď vidím nejaký motív a mám čas, urobím si jednoduchú skicu. Jednu, dve, tri, alebo, ak mám foťák, miesto si odfotím. Tento materiál si potom pozriem a keď mám nejakú predstavu, ktorá mi napadne, postupne ju spracujem tak, aby charakter ostal zachovalý.

Nevenujete sa iba maľbe. Ako ste spomínaliste aj profesorom na Strednej umeleckej škole v Nižnej nad Oravou. Sú špeciálne techniky, ktoré učíte svojich študentov?

Venujeme sa odboru propagačná grafika. Vďaka profesorovi Knapovi, ktorý je svojím spôsobom garantom v tomto odbore, sme jedna z dvoch škôl, ktoré sa venujú grafickej technike leptu. Venujeme sa tiež knižnej ilustrácii, ktorú kolega vyštudoval  u Albína Brunovského (pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave). Žiaci v primárnych ročníkoch sa venujú základu remesla a výtvarnej príprave. Od tretieho ročníka sa snažíme, aby každý našiel sám seba v tom, v čom vyniká.

Stalo sa, že vás nejaký žiak novou prekvapil technikou výtvarníctva?

     Nepovedal by som, že vynašiel novú techniku, ale podaril sa nejaký zaujímavý efekt v kombinácii techník. Možno to bol aj viac-menej náhoda, ktorá sa ukázala ako inovatívna… Som však za rovnováhu. Som za to aby sa žiak zo začiatku venoval klasickému umeniu, kým sa sám nenaučí tvoriť.

Nemôžeme si nevšimnúť úbytok výtvarných médií, ktoré vyučujete. Ako vidíte budúcnosť maľby a grafiky?

     Významní sú aj moderní maliari aj abstraktní maliari. Zväčša je tu taká mylná predstava laickej verejnosti, že keď maľujem abstraktne tak maliar sa už od začiatku učil maľovať abstraktne. Vynikajúci abstraktní maliari vedeli to klasické remeslo, čiže museli vedieť aj kresliť a maľovať a k abstrakcii sa dopracovali až postupne.

Poviete nám svoj názor na moderné umenie?

Môj názor je taký, že to klasické remeslo by mal žiak ovládať aj keď sa chce uberať moderným smerom. Je to ako v hudbe. Môj profesor Kudlička z Ružomberka mi hovoril: „Ak má niekto taký pocit, nech sa vyjadrí aj realisticky. Nikomu sa medze nekladú.“ Postupne, keď sa umelec toho realizmu už preje, má tendenciu posúvať sa ďalej, lebo ho to bude nudiť. Iba zo začiatku je uchvátený realitou a tým, že ju dokáže stvárniť.

Dozvedeli sme sa teda, že ste študovali na Katolíckej univerzite v Ružomberku…

Áno. Idem tam teraz, dokonca, robiť druhú atestáciu. Spočíva to v štyridsaťstranovej práci, ktorú musím obhájiť. V podstate mám vyštudované dve vysoké školy. Najskôr som študoval v kulturológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a výtvarnú výchovu na Katedre výtvarnej výchovy na Katolíckej univerzite v Ružomberku.

Alžbeta Ladňáková