V múzeu obliekam si kožu Hoppera
,,Keby som to mohol povedať slovami, nebol by dôvod maľovať.“ Edward Hopper
Roald Dahl bol génius, ktorý písal skutočné návody na život. Tí, čo si myslia, že jeho knihy sú len rozprávky, spochybňujú svet, v ktorý deti úplne oprávnenie veria. Charlie získal továreň na čokoládu, pretože jediný celkom veril, čo uvidel a počul. Jeho myseľ nerobila zhubné zákruty, jeho myseľ bola iba odovzdaná všetkému.
Živé múzeum
Sedela som tam na kocke – taburetke. Ja, muž a jedna staršia signora sme nemali ,,audio-guides“, inak všetci naokolo mali. A naokolo bolo plno, na jeden obraz hľadelo aj dvadsať ľudí a nebolo možné sa voľne pohybovať. Zaplakala som za starou dobrou SNG, kde ani nulové vstupné nespôsobilo zrovna sťahovanie národa za obrazmi. MAXXI ma uviedlo do reality živých múzeí, po areáli ktorých behajú malé deti s bicyklami, študenti čupia porozkladaní v rohoch, listujú knihy a všetky stoly v kaviarni sú zadané. Aj bar. Complesso del Vittoriano je iné. Je dôstojné, až výstava Barbie pôsobí komicky, ale Hopper vôbec. Pred múzeom stojí v chlade dlhý rad už mesiac, už od 1. októbra. Hýbe sa rýchlo.
Môj Hopper
Sedela som tam nahá, zaľúbená do vlastnej predstavivosti. Audio-guide by môjho Hoppera nechal stáť na prahu biograficko-turistického výkladu. Všetky vznešené fakty, o ktoré som prišla, som musela gúgliť. Ako, že House by the Railroad ovplyvnil Hitchcockove Psycho. Ale stalo sa mi niečo lepšie.
Umelec, a každý to dokáže, nás vyzlieka donaha pred nami samými. Potrebuje k tomu len jediné naše zvolenie: uznať, že umelec netvorí pre nás (a naše parametre predstavivosti), tvorí kompletne pre seba. Ak ho chceme nasať, nepoznám lepší spôsob, ako celkom úplne zabudnúť na vlastné ja. Vyzliecť sa, vstúpiť a veriť vo všetko, ako Charlie v továrni.
Ja Hopperova
Realizmus nie je zárukou, že obrazy vám budú pripadať živé. Hopperove obrazy sú živé, sú pohyblivé. Aj v prípade tmavých parížskych vodomalieb. Woman Walking, temný obraz kráčajúcej ženy, kompletne zahalenej, je teplý a intímny. Spôsobuje to červené líce ženy a nejasné oči, na ktoré dopadá tieň klobúka. Taký je Hopperov rukopis. Zavádza, ale je hravý, vyžaduje participáciu. Najväčšiu časť viac ako šesťdesiatich diel tvorí krajinomaľba a pohľady na mesto. Hopper osobne zobrazuje modernú Ameriku. Objektom sú často budovy. Budovy a nič. Bez ľudí. No predsa cítite pulz, život. Spôsobuje to zachytávanie svetla a tieňa. Hopper realisticky zachytáva svetlo vo fáze dňa.
Spôsobuje to tiež zachytenie pohybu – hra vetra s korunou stromu. V tom spočíva genialita môjho Hoppera – necháva obraz vystúpiť do priestoru. Necháva obraz byť príbehom, nadobúdate pocit, že niečo sa stalo, alebo sa niečo udeje. (Neodhaľuje, iba napovedá a niekedy je to neznesiteľné. Asi preto to prepojenie s Hitchcockom.)
Manhattan Bridge
Inšpiroval ma Manhattan Bridge, olejomaľba z roku 1926. Moja predstavivosť cítila tieseň. V obrazoch si všímam kontrasty a symboly. Le Bistro alebo South Carolina Morning je nádherný zápas teplých a studených farieb, človeka a prírody, statiky a dynamiky. Boj, ktorý s Hopperom zvádzate najdlhšie, je otázka ,,prečo tento objekt, v tomto uhle“. Sedela som pred tou maľbou, nemohla som jedinú nechať nepovšimnutú. Obrazy, knihy, hudba, divadlo… namáhajú zmysly. Fantázia je ako trigonometria. Ak ju netrénujeme, tá časť mozgu zlenivie. Môj Hopper je o fantázii.
A Hopper karikoval. Dal Maľbe názov Manhattanský most a nechal ho zmiznúť. Maľoval prívesy a dal im aj tiene. A megalomanský symbol Ameriky nechal zaniknúť ako nič. Odobral mostu hodnosť. Až tak veľa môže maliar. A po Manhattan Bridge som sa už nebála interpretovať, pustiť si Hoppera pod kožu, byť ním.
S umením nevyjednávame. Oprávnene sa pýtame prečo, oprávnene sa nám páči a nepáči. Ale s Becketom či Dantem nevyjednávame. Aj keď im zrovna my, či zrovna dnes nerozumieme. Romantická krutosť umenia spočíva v podčiarkovaní limitov diváka. Nesie chuť všetkých nedocenených a nepochopených autorov. No tiež exkluzivitu. Lebo keby bol kompromis, nebolo by umenie.