Vitajte na kurze negatívneho myslenia!
Kurz negatívneho myslenia (Kunsten å tenke negativt), komédia/dráma, réžia Bård Breien, Nórsko, 2006, 79 min
„Nikdy som nepochopila snahu Američanov nahovoriť si, že sú stále šťastní,“ vyjadril sa spisovateľ Jeffrey Eugenides skrze jednu z postáv svojho debutu Smrť panien.
Vyzerá to tak, že nositeľ Pulitzerovej ceny spoza veľkej mláky nie je jediným na umeleckom poli, ktorému sa zdá na permanentne šťastnom postoji čosi podozrivé. Svoje by o tom vedel nórsky režisér Bård Breien, ktorý si v svojom celovečernom filmovom debute vzal na paškál to, čo Eugenides jemne naznačil. A dohnal svojich hrdinov i s ich postojmi do úplných krajností.
Odkedy sedí Geri na vozíčku, jeho život sa obmedzil na počúvanie Johnnyho Casha a sledovanie vojnových filmov. Má 33 rokov, zlosť na celý svet a manželku, ktorej lásku odmieta, lebo „nepáčia sa mi ženy, ktoré majú radi mrzákov“. Ingvildin spasiteľský syndróm a súcit sú však silnejšie ako hnev na cynického muža, a tak namiesto toho, aby poslúchla jeho radu a šla si „zafikať do mesta“, rozhodne sa situáciu riešiť po svojom.
Tak sa v jeden večer ocitnú v ich dome – krásnom a honosnom, kúpenom za peniaze z Geriho poistky – hostia. Podporná skupina agilnej psychologičky Tori. Labilná Lillemor, ktorá sa nevie vyrovnať so starnutím, vozičkárka Marta a jej partner Gard či po mŕtvici ochrnutý Asbjørn – tých všetkých už Tori dala dokopy. Nepochybuje, že Geriho premena z mrzúta na pozitívne naladeného muža bude ďalším jej úspechom.
Geri má však iný názor: „Som ochrnutý a impotentný. To nepokladám za pozitívne.“ A to je jeden z jeho miernejších postojov. Vo filme nechali tvorcovia odznieť i omnoho úprimnejšie myšlienky. Aj vulgárnejšie. Geri skrátka nechce spolupracovať, a aj ostatní členovia skupiny postupne zisťujú, že pozitívny postoj, ktorý si k životu osvojili, je len maskou – a že prišiel čas ju strhnúť.
Breien mohol ľahko svoj film vyslať schodnou, možno aj očakávanou cestou. Takou, ktorá vedie k šťastnému koncu. On však stavil na nevychodený chodník – a spravil dobre. Sebe ani svojim hrdinom nič neuľahčuje; kladie ťažké otázky a hľadá na nich úprimné, nie prijateľné odpovede. Nepodsúva sa divákovi, akurát mu každú chvíľu podsunie nový stimul na zamyslenie. Za tónov melódií rockových es Johnnyho Casha, Niny Simone či Steppenwolf dovoľuje svojim postavám priznať, že nie sú šťastné.
Možno preto je výsledok pozitívny.
Katarzný.
Mária Bilá