Život na javisku

Tadeáš Tauchin je mladý herec, ktorý sa narodil pred 21 rokmi. Hral v niekoľkých divadelných hrách. Na javiskových doskách strávil hodiny a dni. Pôsobil v divadelných súboroch v Poprade. V anglickom divadle Art Academy a divadle Ozvena Stráže a taktiež účinkoval v Popradských mestských projektoch. Vo väčšine divadelných predstavení mal Tadeáš hlavnú rolu. V súčasnosti okrem nácviku textov študuje Tadeáš herectvo na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Vyspovedali sme ho špeciálne pre vás…

Od kedy sa venuješ herectvu?

Herectvu sa aktívne venujem už od strednej školy, no serióznejšie som hranie začal vnímať asi pred dvoma rokmi.

Kde všade si hral?

Prevažne som hrával v Poprade, no so súborom sme boli aj v iných slovenských mestách, napríklad aj v hlavnom meste.

Aký bol prvý impulz tvojho začiatku hrania?

K divadlu som sa dostal náhodou, ako náhrada za herca ktorý si dva týždne pred premiérou vážne ublížil a teda nemohol ďalej hrať.

O akú rolu išlo?

Bol som Rómeo v Shakespearovke. Všetko sme hrali v anglickom jazyku, tak som sa najprv bál, no potom to bola moja druhá slovenčina. Na jednej strane mi bolo ľúto herca, ktorý si ublížil a nemohol odohrať svoju rolu, no na druhej strane som bol rád, lebo vtedy nastal okamih, ktorý vo mne všetko naštartoval.

….prečo si začínal práve v anglickom divadle?

Taká bola možnosť v danom okamihu. Prijal som ju a neriešil som, či prídu lepšie.

Nikdy ťa nič iné nelákalo?

Samozrejme. Študoval som informatiku, v tejto oblasti som začal aj podnikať, dokonca som sa istý čas venoval aj baristike, tancu, maľovaniu obrazov… Mám naozaj veľa záujmov, trvalo by veľmi dlho ich všetky vymenovať.

Preferuješ negatívne, alebo pozitívne roly?

Keďže v živote som skôr „kladná“ postava, tak na pódiu si rád ventilujem svoje temné myšlienky prostredníctvom záporných rolí. Na javisku sa vykričím a som rád, že v osobnom živote mám potom pokojné vzťahy. Raz som hral pozitívnu rolu – spomínaného Rómea, ale to bol len začiatok…

Hral si teda prevažne negatívne postavy…aké to boli? Dáva ti to niečo do života?

Hral som bastarda Kráľa Artuša, taktiež Shylocka v Kupcovi Benátskom, Hitlera v Gavranovej komédií Pacient doktora Freuda a mnoho iných, určite mi to dovoľuje nazerať do mysle takýchto ľudí. Pomohlo mi to pochopiť, že nie všetko v živote je také čierne alebo biele ako by sa mohlo zdať.

Hlavná postava, ktorá stojí na javisku. Aký je to pocit? Máš pravdepodobne aj viac textov na učenie ako tvoji kolegovia…či?

Hral si už aj s niekým, kto ti bol blízky? Ako sa ti hralo?

Väčšina ľudí s ktorými hrám sú mi blízky. A ak nie sú, tak sa časom stanú, ja mám implicitne ľudí rád. V divadle som spoznal svoju prvú lásku. Najlepšia kamarátka so mnou dlho zdieľala divadelné pódium…ono to je vždy o dobrom kolektíve a ten sa vytvorí, ak sa zídu dobrí ľudia.

Hral si pre niekoho významného?

Každý kto má naozaj úprimný záujem o kultúru je pre mňa významný.

Mávaš ešte trému? Či to už stihlo rokmi upadnúť?

Zo začiatku som trému nemal, postupom času keď zisťujem, čo všetko musí herec na pódiu ovládať a na čo všetko sa musí sústrediť, tréma sa pre mňa stáva prirodzenou súčasťou každého predstavenia. Je to istá forma rešpektu a pocitu zodpovednosti voči divákom, režisérovi i kolegom hercom.

Umelecký prednes je hercom vždy blízky. Pýšiš sa aj ty nejakými výhrami z umeleckého prednesu?

Výhrami by som to nenazýval, skôr čestnými umiestneniami. Zatiaľ som neobjavil text, ktorý by bol pre mňa jednoduchý na umelecký prednes, tie najzaujímavejšie je totiž neľahké pochopiť. No najobľúbenejší a najčastejšie mnou prednášaný bol od Shakespeara – Byť, či nebyť?

Čo miluješ na hraní najviac?

Samozrejme pocit „bytia“ na pódiu. Ten potlesk, standing ovation, ako aj radosť diváka, ktorý chce a vie oceniť videné.

Mal si niekedy aj krízu a chcel si skončiť?

Dalo by sa povedať, že kríza prišla teraz, keď zisťujem, aké je to náročné byť skutočným profesionálnym hercom, no skončiť sa zatiaľ nechystám.

Aký je to pocit byť jedným z mála študentov, ktorých prijali na Akadémiu umení v Banskej Bystrici?

Vnímam to ako veľkú zodpovednosť, dostal som príležitosť byť súčasťou kultúry nášho národa, takže si uvedomujem dôležitosť môjho štúdia. Mám skúsenosť s inou školou, tá bola však technického a ekonomického zamerania. Ňou som sa naozaj sekol, lebo som skôr umelecky založený, ale neľutujem čas strávený v Brne, naučil som sa vtedy veľa do života. Ľahšie sa študuje to, čo je mojou vášňou.

Čo plánuješ do budúcnosti?

Deti, manželku, vlastné divadlo (smiech). Ale teraz vážne… Plánujem vstrebať všetko, čo mi škola a pedagógovia ponúknu, aby som to raz mohol naplno využiť v praxi.

Stalo sa ti už, že ťa ľudia na ulici spoznávali ako herca?

Poprad je malé mesto, takže sa mi to stávalo dosť často a bolo to naozaj veľmi milé. No zážitky mám aj z iných miest. Jeden mám taký smiešnejší. Prišiel som na víkend do Bratislavy. Dal som si v jednej kaviarni kávu a jedna slečna prišla ku mne: „To ste vy, ten Hitler!“ Rozosmialo ma to, lebo z pánom Hitlerom sa na seba nepodobáme, aj keď na javisku sme sa museli podobať, ale to bola práca maskérok.

Predstav si, že by si dostal filmovú ponuku a divadelnú ponuku v rovnako významnej role a rovnako platenej. Ktorú by si si vybral?

Určite by som si vybral divadlo, aj keby bola menej významná a menej platená, pracovať s živými ľuďmi v hľadisku je jednoducho iné.

Čím iné?

Je to úplne diferencovaný pocit stáť pred neživou kamerou a pred živým divákom, ktorý poskytuje odozvu v reálnom čase a priestore.

Sú javiskové dosky pre teba druhým domovom?

Určite to druhý domov nie je. Herec na pódiu netrávi až toľko času a hlavne ten pocit je úplne odlišný, veď predsa keby to bolo ako doma, tak načo chodiť na pódium.

Nacvičuješ teraz s niekým nejakú hru?

Momentálne som plne oddaný štúdiu a na komplexnú hru niet času.

Čím je život herca špecifický?

Myslím, že život v každej profesii je istým svojim spôsobom špecifický, no bolo by komplikované to popísať.

Stalo sa ti už niekedy, že si aj v osobnom živote niekedy musel hrať?

Určite. Všetci máme skúsenosť s klamaním, čo je vlastne forma hrania. Umenie herca však spočíva v nehraní.

Hlavná postava, ktorá stojí na javisku. Aký je to pocit?

Nevidím rozdiel medzi hlavnou a vedľajšou postavou. Každý musí byť rovnako zodpovedný a dávať do toho všetko. Divadlo je kolektívna záležitosť a divák vidí celok. Je pravdou, že hlavná postava má väčšinou najviac textov, ale nie je to pravidlo. Často krát je hlavných postáv viac, hlavne v súčasných hrách.

Čo pre teba znamená divadlo?

Divadlo je pre mňa momentálne to, čo charakterizuje a formuje moju osobnosť. Je to neoddeliteľná súčasť môjho bytia a životného šťastia. Napĺňa ma to.

Pripravila: Andrea Bašistová